Keby ste sa ma pred rokom, alebo dvoma, alebo aj piatimi opýtali, čo by som robil, ak by v susednej krajine vypukla vojna, odpovedal by som vám, že by som zdrhol. Keď sa ma opýtate, odkiaľ píšem tento článok, tak úprimne priznám, že z domu. Klasický home office. Je situácia menej vážna ako predstava vojny v mojej hlave? Nie, je vážnejšia. Oveľa.

V podstate som predpokladal, že by sa celá tá vec s pandémiou mohla pretaviť do veľkej ekonomickej krízy a následné občianske nepokoje by mohli vyvolať občiansku vojnu.Zdieľať

Predstavoval som si skôr nejakú občiansku vojnu. V podstate som predpokladal, že by sa celá tá vec s pandémiou mohla pretaviť do veľkej ekonomickej krízy a následné občianske nepokoje by mohli vyvolať občiansku vojnu. Alebo aj niečo väčšie. Predstavoval som si, že by pandémia mohla spustiť alebo aspoň urýchliť niektoré škodlivé procesy v spoločnosti, ktoré by napokon mohli vyústiť aj do vojny medzi krajinami. Ľudia, ktorí čítali moju prvotinu, dystopickú novelu 25 mg, mi povedali, že mám dobrú fantáziu. Verte mi, tá mi je teraz skôr na obtiaž. Je to tak trochu prekliatie, že si viete do detailov predstaviť veľmi zlé scenáre od prevzata krajiny kotlebovcami až po nukleárneu katastrofu

Ako však píšem, zatiaľ som tu. Veď kde inde by som bol?! Jeden kamarát sa ma opýtal: „A kam by si utekal pred vojnou, kde bude bezpečne?!“ „Ďalej, išiel by som ďalej,“ odpovedal som mu vtedy. Aj teraz sa mi táto odpoveď javí ako logická. Veď už naše malé Slovensko je pre utečencov z Ukrajiny na teraz bezpečnou zónou. Ísť ďalej bude teda zrejme dobrá voľba. A ešte by som si dovolil narvhnúť aj smer: niekde na západ. I keď s pokorou priznávam, že ak by Ruská federácia, či skôr Rusko-Bieloruský zväz, napadol Slovenskú republiku, pravdepodobne nám budú ponúknuté len koridory smerom na východ.

Dovoľte mi opýtať sa: Máte už zbalené?Zdieľať

Keď som 24. februára videl fotografie a videá dopravnej zápchy v Kyjeve, povedal som si, že by som to nechel zažiť. Predstava, že mám v aute deti a manželku, kdesi v diaľke vybuchujú bomby a my sme uviazli v dopravnej zápche, ma desí. Uvažujem teda tak, že ak nastane udalosť, ktorá by mala spustiť náš „exodus“, chcem zareagovať rýchlo. To sa ale dá len tak, že má človek „sandále na nohách a opásané bedrá“, inými slovami, má zbalené kufre. Dovoľte mi opýtať sa: Máte už zbalené? Alebo trochu inak: Premýšľali ste nahlas o tom, čo by ste robili, ak by sa bezpečnostná situácia na Slovensku zhoršila? Máte nejaký plán? Máte premyslené možné scenáre? Čo by ste robili na úteku a čo všetko by ste si vzali so sebou? Ste pripravení zanechať hmotné veci, aby ste ochránili tých, čo vám boli zverení?

Javí sa mi rozumné zamyslieť sa a hľadať v dialógu s manželským partnerom odpovede na tieto otázky:

Čo by sme považovali za zhoršenú bezpečnostnú situáciu na Slovensku? Bola by to priama vojenská agresia voči našej krajine, zapojenie NATO do vojny, uzavretie vzdušného priestoru na Ukrajinou...?
Ako by sme reagovali? Chceme ujsť z krajiny, kým sa to dá vcelku bezpečne? Alebo máme doma zázemie, v ktorom by sme radšej vojnu prečkali?
Ak by sme cestovali preč, kam by to bolo? Krajina EÚ alebo radšej niekde ďalej? Ako by sme sa tam dostali? Čo by sme potrebovali na cestu?
Nemali by sme radšej zostať doma a hrdinsky bojovať proti okupantom ako Zelenského armáda a Ukrajinská verejnosť?

Táto téma, téma úteku, je tak trochu tabu. Možno je to hrdinským postojom Ukrajincov, možno je to tým, že sa bojíme nahlas uvažovať o tom, že by sa nás mohla vojna týkať tak, ako sa teraz týka našich východných susedov. Keď sa pozrieme na civilistov, ktorí uviazli v pivniciach či pod mostom, je zrejmé, že ak by sa teraz mohli dostať do bezpečia, bez váhania by tak urobili. Najmä by chceli zachrániť životy svojich detí. Sú takýto civilisti vo vojnovej oblasti pre Ukrajinu výhodou? Nemyslím si. Armáda musí myslieť aj na nich, sprostredkovať im vodu, potraviny a teplo. Sám seba si predstavujem ako by som si na chrbát zobral manželku a dopredu by som si k telu priviazal všetky štyri deti a potom by som do ruských tankov hádzal makadamový štrk. Áno, je to čistý bizár. Takto sa vojna nevyhráva. Myslím si, že prvou úlohou nás, manželov a otcov, je dostať rodinu do bezpečia a potom urobiť všetko pre to, aby sme pomohli čím viacerým, všetkými dostupnými prostriedkami.

A prečo som ešte tu, keď som tvrdil, že v prípade vojny by som okamžite zbalil rodinu a vypadol? Dôvodov je viac. Prvý z nich je, že ak by som vycestoval priskoro, mohol by som sa o niekoľko týždňov vrátiť a bol by som na tom rovnako, ako pred odchodom. Ale je tu ešte iný, podstatnejší dôvod. Ja sa obávam toho, čo môže prísť. Ale sú tu iní, ktorí práve tu a teraz môžu potrebovať moju pomoc. Tu, na Slovensku, je bezpečne. Zatiaľ. Ale je rozumné mať zbalené kufre.