Minule som si vzal na mušku pacifistov. Pacifizmus je inak kúl, ale vo vojne trochu nepraktický. No zdá sa mi, že tí propagátori pokoja a mieru za každú cenu sa už trochu upokojili a umiernili. Ďalšia verzia dobrovoľných trolov, ktorí vďačne chmatnú po každej správe vrhajúcej zlé svetlo na hociktorý iný štát než Rusko ako lačná kólia po hodenej granuly, prichádza v podobe relativizátorov pravdy. Zrazu sa medzi používateľmi sociálnych sietí vyrojili filozofi so špecializáciou na gnozeológiu a epistemológiu! Samozvaní znalci objektivity upozorňujú, že si nemôžeme byť ničím istí. (Tým sú si istí.) Naozaj ničím?

Na Západe sa v regresívnom... prepáčte, chcel som povedať progresívnom intelektuálnom prostredí v posledných desaťročiach pestuje naratív, že pre každého je „pravda“ niečo iné a vyhlasovať čokoľvek za objektívnu pravdu je necitlivé voči odlišným pohľadom. Ak je pre vás pravdivé, že vás označenie „muž“ uráža, kto má právo povedať, že to nie je skutočne urážlivé? (Najmä ak ste sa už dnes dôkladne oholila.) Ak tvrdíte, že Slnko obieha okolo Zeme, a spolu s ním ešte tri porcie rizota, nie je na svete tej astronómie, ktorá by vás mohla usvedčiť z omylu – pretože ak je dnes už prežitkom pojem „objektívny fakt“, nemôže mať žiadny obsah ani pojem „subjektívna hovadina“.

Feministka H. Pluckrose spomína v súvislosti s týmto akademickým posunom v prístupe k realite – čiže spochybnením hodnoty vedy a kritického myslenia ako spôsobov získania spoľahlivej vedomosti - mená postmoderných liberálov ako Jean-Francois Lyotard a Jean Baudrillard. Ale to je len aktuálnejšia verzia skepticko-subjektivistického koktejlu, ktorý sa začal namiešavať oveľa skôr. Francúzsky kresťanský myslitel Claude Tresmontant (ktorý napr. povedal, že „sloboda nie je vo vyberaní si ľubovoľných stanovísk, ale v hľadaní pravdy“) zas vyčítal popretie objektívnej prírodnej existencie J. P. Sartrovi, S. Beauvoirovej, M. Heideggerovi, a iným. Zároveň však pripomenul, že koreň filozofie nespoľahlivej reality nájdeme zapustený už gréckym filozofom Protágorom. Odvtedy oblepenú lízanku relativizmu pravdy a jej poznania zdvíhali z prachu rôzni filozofi a pseudofilozofi storočie za storočím a stále sa im ten nezmysel neprejedol. Nikdy ale nie kresťanskí – tento nevídaný pokrok priniesli až sociálne siete a Putin. No ak vám niekto vypisuje, že pravda neexistuje, usvedčuje tým sám seba z neúprimnosti – veď predpokladá, že objektívne existujú poslucháči, ktorí sú schopní to vyjadrenie vnímať a poslať autora do tmavých miest, a že existuje svet, ktorého sú oni aj ich poslucháči súčasťou a o ktorom sa dá pomocou existujúcej klávesnice prehlásiť, že v ňom žiadna pravda neexistuje. Jasné, ešte sa to všetko môže snívať obrovskej larve v toxickom kráteri, vrátane všetkých lajkovačov. Ale žeby kvôli tejto oslobodzujúcej hypotéze niekto prestal platiť dane... ?

Spochybňovanie objektívnej existencie je podkopnutie si stoličky, keď už máme na krku povraz s dômyselným uzlom nezmyslu. A okrem toho je to neoriginálne – ak skeptikom nestačí obvinenie, že vykrádajú filozofov ako R. Descartes, D. Hume, I. Kant, J. Berkeley, J. Fichte, atď., mohli by sa aspoň obávať obvinenia z porušovania autorských práva od tvorcov filmu Matrix. Pri hlbšom zamyslení by sa mohlo zdať paradoxné, že hoci sa ateistickí, materialistickí vedci oháňajú exaktnou vedou a empirickými faktami ako jediným hodnoverným zdrojom poznania, zároveň spoľahlivosť akéhokoľvek poznania väčšinou spochybňujú ateistickí, alebo prinajlepšom agnostickí filozofi. Tento zdanlivý paradox nechám zatiaľ otvorený. Mňa teraz zaujímajú veriaci – a pri nich by sa zasa mohlo zdať paradoxné, s akou vervou momentálne mnohí skandujú slogan „Pravda je relatívna“, keď na existencii objektívnej pravdy a možnosti človeka ju odhaľovať je postavená naša civilizácia – nielen veda, ale aj kresťanstvo, ku ktorému sa oni hlásia. Veď pochybovačne a alibisticky sa pýtal „Čo je pravda?“ Pilát, zatiaľ čo Ježiš hovoril „Spoznajte pravdu a pravda vás vyslobodí.“

Ježiš používal slovo „pravda“ dokonca aj ako stotožnenie s vlastnou osobou, popri „ceste“ a „živote“. Tomáš Akvinský používal rôzne ekvivalenty najlegendárnejšej, tzv. referenčnej definície pravdy ako „zhody skutočnosti (vecí) s poznaním.“ George MacDonald, vzor pre Tolkiena aj C.S.Lewisa, napísal: „Pravda je pravda, či z úst Ježiša alebo Baláma.“ Mimo-kresťanské náboženstvá a rôzni mudrci v histórii sa tiež vyjadrovali o pravde ako o niečom hodnom (a teda aj možnom) dosahovania – napr. „Pravda je trpké víno – nechutí, ale pôsobí dobre na trávenie“ (perzské príslovie), „Pravda a dobro sa podmieňujú“ (Konfucius), „Ak nájdete pravdu, stanete sa neporaziteľnými“ (Epiktétos) a mnoho ďalších.

Kresťania veria, že keď človek dostal rozum, má ho používať - a určite sa v tom zhodnú aj s vedcami. Hoci aj z ich radov možno počuť skeptické reči ohľadom existencie pevných faktov a o tom, že celá kvantová fyzika má v podstate patent na to, že nič nie je isté. Ale samotný fakt, že ani kvantoví fyzici po tomto vytriezvení nezavesili plášte na erárne vešiaky, nevypli svetlo a neopustili navždy laboratórium, naznačuje, že naďalej veria v zmysluplnosť a možnosť skúmania zákonitostí sveta. Veda v modernej dobe dospela až k najvzdialenejším hraniciam poznania a skutočnosť, že objavila dokonca už aj oblasti, kde sa nedá prísť k jednoznačným záverom ako tradične chápaným faktom, podľa mňa práve dokazuje, že funguje! Podobne ako výrok „Viem, že nič neviem“ neznamená, že Sokrates uznal svoju pravú identitu bľabotajúceho miestneho mešuge. Naopak, považuje sa to za najväčšiu múdrosť, akú kedy hociktorý Aténčan v plachte vyslovil.

Možno ma mnohí majú chuť upozorniť, že popieranie existencie sveta nezávislej od ľudského pozorovateľa je filozofický hardcore, ale keď sa niekto oháňa relativitou pravdy, väčšinou tým nemyslí až taký extrém. Nespochybňuje sa existencia objektívnej skutočnosti, iba možnosť, že by sme o nej mohli mať spoľahlivú správu, ktorá naozaj zodpovedá skutočnosti. Veď všetky informácie o svete, či už sú to výsledky najnovšej vedeckej štúdie o post-vakcinačnom syndróme alebo rozmiestnenie znamienok krásy u dievčaťa na strane 3, sa do nášho vedomia dostávajú iba cez zmyslové receptory s ich nepresnosťou a obmedzeniami. A spracováva ich mozog, ktorý má tiež dosť obmedzené schopnosti ( – hovorím z vlastnej skúsenosti. A manželka iste ochotne dosvedčí). Inými slovami, je možné pochybovať, nakoľko presne veci korešpondujú s obrazmi o nich, ktoré si vytvára ľudská myseľ. Možno že mlieko je v skutočnosti fialové. Možno že ľad v skutočnosti vonia ako prezreté exotické ovocie, len naše receptory sa nevyvinuli tak, aby to zachytili. Možno že Pellegrini je naozaj najdôveryhodnejší politik ( - najmä v paralelnom vesmíre č. 8 345 629 331). Že sú ľudské zmysly a intelekt limitované, to predsa nepopiera ani Sväté písmo – napríklad keď žalmy dávajú do neprekonateľného kontrastu myslenie človeka a myseľ Boha, alebo keď Pavol vraví v Liste Korinťanom o tom, že na rozdiel od Boha nevidíme veci naozaj také, ako sú. Ale že by človek nemal schopnosť odhaľovať pravdu aspoň čiastočne, hoci len do istej úrovne, to je skrz-naskrz špekulatívna anarchia, ktorá sa s kresťanstvom míňa beznádejne ako kométa Borrelly so sídlom Penty. Je nezmyselné neuznávať možnosť poznať pravdu a pritom uznávať Zjavenie – musíte uznať.

Hoci si kresťania uvedomujú, že prístup k objektívnej skutočnosti máme iba filtrovaný našimi zmyslovými a racionálnymi limitmi, výsledkom nie je rezignácia, ale skôr optimistická dôvera, že ak bol človek stvorený na Boží obraz, tak jeho vedomie nemôže byť natoľko defektné, aby nebolo schopné nazrieť niečo z reálnej skutočnosti – aspoň pre potreby človeka ( - och, opäť ten šovinistický antropocentrizmus!) A židovský vtip, v ktorom rabínove posledné slová na smrteľnej posteli, keď ho žiadali o najcennejšie posolstvo, zneli „Všetko je inak“, chápu naozaj ako vtip. Nie ako serióznu filozofiu posielajúcu nás do hlbokých tmavých miest. (Teraz som myslel nihilizmus.) V totálnej nedôvere voči poznaniu, hoci sa na ňu niektorí hráme a zamyslene si škrabeme svoju filozofickú bradu, sa ani žiť nedá - všetci sa hneď od rána spoliehame na príjem informácií o našom prostredí a rozhodujeme sa na základe ich vyhodnocovania, už keď začíname variť vodu na kávu. Neplodnú diskusiu, že nemáme šancu zistiť, čo z toho je naozaj reálne, si môžeme dopriať iba ako úchylnú intelektuálnu kratochvíľu na terase s pohárom vína v ruke, keď je už všetko seno bezpečne v stodole.

Pred mesiacom a pol povedala v rozhovore na Aktualitach.sk psychologička Vladimíra Čavojová zo Slovenskej akadémie vied, že „evolučne nie sme nastavení na hľadanie pravdy.“ Pozrimeže! To by ma potom zaujímalo, ako materialistickí vedci vysvetľujú, že všemocná evolúcia dopustila, aby sme dávali prednosť pohodlnej ilúzii pred čo najpresnejším obrazom reality. Veď inokedy svorne tvrdia, že správne vyhodnocovanie informácií o prostredí napomáha prežitiu, čiže dáva evolučnú výhodu ( - vtáci narážajúci do veľkých sklených tabúľ by vedeli rozprávať! Keby vedeli rozprávať.) Redaktorke sa to tiež zdalo najzaujímavejšou vetou z celého rozhovoru, takže z nej spravila titulok. Lenže psychologička zo SAV k tomu nedáva ani slovko zdôvodnenia, celý rozhovor sú iba triviálne samozrejmosti, ako nalietavame konšpiráciám, a návod ako sa skúmať, či už náhodou nie sme dezoláti. Možno že evolúcia predsa len nemá vysvetlenie na všetko. No možno by psychologička vysvetlila, keby sa redaktorka obťažovala sa na to opýtať skôr, než tú vetu použije ako lákadlo pozornosti, že pravda o momentálnych podnetoch prostredia je síce potrebná, takže evolučne podporovaná, ale pravda o podstate sveta je komplexný pohľad, ktorý väčšinou neprináša priame fyzické ohrozenie, iba riziko odhalenia, že ste boli posledných 63 rokov života totálny mimoň – a strata sebavedomia asi evolučne podporovaná nebude. Tomu by som ešte bol schopný veriť. Dokonca aj od SAV. No stále by bolo treba vysvetliť, ako to, že ľudia napriek tomuto svojmu nastaveniu nehľadať „veľkú pravdu“ neostali radšej pri náboženstve ako údajnom „ópiu ľudstva“, ale umožnili nástup novodobých osvetárov, ktorí nám prinášajú radostnú zvesť (evangelion), že vesmír nemá zmysel a po našom krátkom, neľahkom živote nás čaká ničota. A pritom vraj bolo dokázané, že viera vo vyšší zmysel zvyšuje šance na prežitie (V. Frankl)! Takže ateisti sú podľa toho vlastne prírodnou úchylkou? Evolučnou retardáciou? A napokon, ak nie sme na to naprogramovaní, ako môžeme čo i len na chvíľku dôverovať v pravdivosť ateistických teórií? Keď evolúcia vraj nefandí nášmu odhaleniu pravdy, môže nám namiesto nej podstrčiť hocijaký fejk z Číny, a ani najbystrejšie mozgy na to neprídu.

Samozrejme, že niekedy je ťažšie (či až nemožné) posúdiť, koho vnímanie reality je správnejšie a koho nesprávnejšie... Ale relativizovať potrebu robiť to sa spravidla zvykne iba vtedy, keď dôjdu argumenty. Nielen relativizovanie existencie faktov ako takých, ale aj možnosti vyhodnocovať ich pravdivosť je vždy podozrivé – vyzerá totiž ako posledné útočisko tej strany, ktorá nemá pod nohami pevnú pôdu. Cíti, že prehráva, ale než by si to bola schopná priznať, radšej spochybní objektívnu existenciu skóre a začne žiadať presnú definíciu pojmu „prehrávať“.

Toto zrejme títo kresťanskí relativizátori pravdy nemyslia. Ak áno, mali by sa rýchlo spamätať – bez ohľadu na množstvo absolvovaných novén hlásajú opak kresťanstva, „prešli už na temnú stranu“. No myslím, že oni skôr iba spochybňujú interpretáciu faktov, ktorá je vraj zakaždým účelovo alebo subjektívne skreslená. Vraj existuje aj slovenské príslovie „Pravda, pravda... ale čia?“. Lenže toto nie je celá pravda. Máme síce rôzne „pravdy“, ale tie sa dajú porovnávať, ktorá lepšie a ktorá slabšie zodpovedá objektívnemu svetu. Tvrdiť, že to nejde a že všetky názory sú rovnocenne platné, slúži tiež iba ako dymová clona pre únik oponenta, ktorý už nemá ako obhájiť evidentnú štátnu korupciu alebo očividnú vojnovú agresiu. Veď áno, sme obeťou omylov, propagandy a manipulácie v jednom kuse, ale to zase neznamená, že žiadna iná informácia než klamlivá sa v našom svete nevyskytuje. Ak sme schopní posudzovať protirečivé údaje v kontextoch a konfrontáciách, musí existovať reálna šanca, že zdravý rozum si aj uprostred hybridných vojen dokáže vsadiť na pravdivú (či aspoň pravdivejšiu) verziu. Problémom asi nebude ani tak pojem „pravda“ ako skôr ten „zdravý rozum“... Najväčší (podľa ankety) Slovák povedal „Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť“ - a iní Slováci (asi menší) nám dnes tvrdia, že Milan Rastislav ničomu nerozumel – v skutočnosti „niet čomu veriť, niet čo žiť a niet čo brániť“.

Fakt, že hlásajú neuchopiteľnosť pravdy práve konzervatívci a konkrétne kresťania, je ďalšia riadna hanba. Ako keby nestačili sexuálne škandály, Tiso a gospel 90. rokov! Dosiaľ sa k taktike spochybniť ľudskú schopnosť poznávania sveta pravdivo uchyľovali ateistickí filozofi alebo, čerstvejšie, progresivisti, ktorí nechceli rodovým rozdielom u ľudí priznať žiadnu biologickú podmienenosť. A teraz získavajú spojencov v podobe kresťanov? Vo svete Franza Kafku, Samuela Becketta a Sergeja Lavrova je to asi normálka - všetko, ako má byť. Len o jednu absurditu viac.