Svätý Juraj Krajčík a vražedný konzervativizmus

Na jednej strane im rozumiem: Veď jedinými obeťami, ktoré zomreli, boli dvaja homosexuáli, pričom terčom útoku boli kvôli svojej sexuálnej orientácii, a konzervatívny svetonázor nefandí inšitucionalizovaniu vzťahov mimo otrepanej hetero-klasiky, takže pustiť sa do zástancov tzv. tradičných hodnôt je teraz úplne oprávnené, ba až neodolateľné, nie? A kedy tak razantne a agresívne, ak nie teraz? V čom môže byť, anciáša vášho zakonzervovaného, problém? – možno si podvedome vravia.

Nuž, bude sa im to síce zdať príliš silné slovo, ale v demagógii. Teda pokiaľ aj oni chápu demagógiu ako selektovanie faktov, hlásanie poloprávd – čiže prispôsobovanie obrazu reality, aj keď možno nenápadné, v prospech nejakej politiky, ideológie, naratívu. A z tejto demagógie ich usvedčuje samotný páchateľ.

O udalostiach na Zámockej sa dá vravieť jednou z dvoch rétorík:

Jedna zdôrazňuje konflikt „zlého“ konzervativizmu (vedúceho až k takýmto zločinom) a „dobrého“ liberalizmu (ktorý bráni ľudské práva menšín). V jej duchu Heger, ako jeden z tiež plánovaných terčov, už zrazu nie je predstaviteľom vlády katotalibanu, ale občianskej demokracie. Ale pre danú rétoriku je hlavne nepodstatný, lebo nezomrel on, ani prezidentka, ani nikto politicky reprezentatívny, a čím skôr sa na reálnu možnosť, že k tomu mohlo dôjsť, zabudne, tým lepšie.

Druhá rétorika to vidí ako konflikt extrémnej rasistickej konšpiratívnej teórie (kde sú LGBTIQ+ iba jedným z prejavov alebo nástrojov, nie hlavnou príčinou zla, a Heger reprezentuje „Systém“, čiže židovskú nadvládu) a na druhej strane zdravého rozumu (či už ho v nejakej záležitosti hája liberáli alebo konzervatívci).

Tí, ktorí do popredia pretláčajú tú prvú, musia ignorovať všetko, čo samotný vrah popísal, ako aj momentálne okolnosti, ktoré nakoniec ovplyvnili výber terča, a tváriť sa, že výsledok tragédie dokazuje premyslený konečný výber obete. A zažratú homofóbiu (ideálne živenú zaprdenými názormi spod trámov slovenských chyží) ako ústrednú motiváciu. Odrazu nie je dôležité, že gay bary sám Krajčík vyslovene označil za treťoradý cieľ, a tweetoval sklamanie, že sa mu nepodarilo vyčkať príchod auta s premiérom, lebo „chcel ísť vyššie“. Situácia, že keď sa konečne odhodlal k momentu „teraz alebo nikdy“ a šlohol tatkovi pištoľ, chcel už mať aspoň nejaký výsledok, a tak sa z núdze uskromnil aj s bezvýznamnejšími, no ľahšie dosiahnuteľnými obeťami, sa zrazu nejaví predstaviteľná a logicky konzistentná – dokonca sa ani nezvažuje! Mŕtvi sú predsa gayovia, a basta! Čo tam po motíve! Čo tam po príležitosti! (- dva základné faktory, ktoré zdravý rozum inak vždy berie do úvahy, aj keď sa páchateľ hľadá či usvedčuje. Asi pozerajú príliš MÁLO detektívok).

Dôvod takejto dobrovoľne zúženej optiky nám zrejme milí bratia neprezradia a že sa náhodou hodí na to, aby sa teraz rýchlo zabojovalo za ohrozených LGBTiQ+, to s tým zrejme nesúvisí, že? No rád by som ich upozornil, že napriek ušľachtilým motívom tým idú v línii zásady „účel svätí prostriedky“, ktorou sa riadil aj Juraj Krajčík. Účelom mu totiž nebolo emotívne vyventilovanie nenávisti voči sexuálnej alternatíve, nech už nám to (resp. sebe) budú nahovárať akokoľvek úporne, ale politický aktivizmus – veď preto bol jeho čin preklasifikovaný ako teroristický. Zatiaľ čo kresťanstvo a iste aj ďalšie konzervatívne filozofie sa od zásady „účel svätí prostriedky“ dištancuje.

Môžem ponúknuť pár faktov, pokiaľ ste ich už nečítali inde. Som totiž jedným z tých, kto si čoskoro po udalosti obul poriadne vysoké gumáky, zapchal si nos a trochu sa tým vrahovým slávnym literárnym dielom prebrodil... Ak myslíte, vážení progresívni bojovníci za rovnoprávnosť, že vám krivdím, a pravda vás naozaj zaujíma, hádam vás bude aj zaujímať, čo sa tam dá čierne na bielom dočítať. Z tribún a obrazoviek prúdi rozhodne niečo iné.

Chalan v texte Manifestu zvýraznil túto vetu: „Biela rasa v tejto vojne možno príde o ruku či nohu, ale prežijeme – teda pokiaľ budeme o existenciu bojovať.“ Žiadne ohrozenie konzervatívcov, kresťanov, heterosexuálov – ide mu o „bielu rasu“, a ohrozenie vidí zo strany Židov, nie sexu pri ktorom nehrozí reprodukcia. LBGT spomenie v texte ten pomätenec veľmi vzácne. Jedným z ojedinelých prípadov je zoznam žalôb proti Židom, kde im vytýka, že „pretláčajú do našej rasy zdegenerovanú propagandu“. Aj v liste na rozlúčku neustále brojí iba proti „židovským okupantom“, resp. proti ich kolaborantom. Sexuálne orientácie si na najdôležitejších riadkoch jeho posledných hodín pred údajne premysleným anti-homosexuálnym aktom nenašli žiadne miesto.

Aj keď autor Manifestu v časti, kde hierarchizuje ciele útokov do troch kategógií, ich priamo nechcel menovať, v iných častiach ich identifikuje viac než jasne. O tom, že v sekcii „Targetry“ udáva „gay bars“ ako príklad cieľov s „nízkou hodnotou“, som už písal vyššie. Okrem toho je to potvrdzované aj vyjadrením, že „nepravdepodobný prípad úspešného dokončenia všetkých primárnych a sekundárnych cieľov bude mať ochromujúci účinok na miestne ZOG“. Dvaja zastrelení anonymní homosexuáli - a „ochromujúci účinok“ na miestne vládnuce štruktúry? O dvoch radových návštevníkov komunitného baru menej - a Systém moci kolabuje? Nevšimli sme si... O terciárnych cieľoch píše, že tie „v prípade úplného zlyhania mojich primárnych a sekundárnych cieľov zaistia, že aspoň niekoľko mäkkých, nízko alebo stredne hodnotných cieľov dostane to, čo si zaslúžia“. Všetko nasvedčuje, že práve k tomu došlo - uspokojil sa nakoniec s dvomi „mäkkými, nízko hodnotenými cieľmi“.

Inde má zasa zoznam 11 skupín cieľov. Tam nejde o systematickú hierarchiu, ale aj tak sa viac-menej drží prirodzeného poradia, to znamená, že ako prvé spomína najvplyvnejšie figúry. Začína politikmi, bankármi, potom postupuje k ovplyvňovateľom verejnej mienky ako sú umelci a novinári. Sexuálne menšiny zaradil až do 8. skupiny. (Iba pre zaujímavosť: V šiestom odseku sa spolu ocitli prevádzkovatelia pornopriemyslu aj výrobcovia covidových vakcín. Takisto stojí možno za povšimnutie, že radí udrieť na bankárov, ako aj na marxistov. Dilema: s kým teraz sympatizovať?)

Takisto sa už veľakrát poukázalo na plytké základy očierňovania domácich, vraj zhubných reálií. Pritom išlo o explicitne priznanú inšpiráciu teroristami z USA, Japonska a Nového Zélandu. Prostriedky na útok prijal od neonacistického Nemca. Radikalizoval sa  prostredníctvom zahraničných webov, a jeho manifest v angličtine nedokazuje iba vynikajúcu úroveň ovládania jazyka, ale aj zjavný fakt, že si z príslušných stránok dokonale osvojil terminológiu danej konšpiračnej bubliny, vrátane nekorektného slangu. Pochybujem, že ten by bol súčasťou osnov bilingválnych gymnázií či štátnych jazykových škôl, dokonca ani na úrovni C2. Takisto nie je bežné, aby šuhaji medzi Dunajom a tatranskými štítmi horekovali, že "America is dead". Slovensko skrátka dosiaľ nemalo naozaj vlastnú tradíciu domácich ideologických masových vrahov, čo už. Napriek tomu, to, čo by mohli mnohí pokojne označiť aj za nežiaduci vedľajší účinok globalizácie či vplyvu extrémov zo Západu, bolo okamžite po tragédii bez diskusie označené za nepriamy dôsledok slovenskej skostnatenej atmosféry. Život je samý paradox, však?

Všetci podobní asociáli, ktorí sa „preslávili“ verejným vraždením s úmyslom vyslobodiť bielu rasu spod judeokracie, sa na spomínaných Jurajových obľúbených webstránkach honosia prívlastkom „svätí“. Toto prevzal aj do svojho Manifestu, a teraz sám rozšíril rady týchto „svätcov“ bez zázrakov. Ale ide iba o ukradnutie symbolu z konzervatívneho prostredia – podobne ako bol odveký symbol zmluvy s Bohom (Gn 9, 12-17) „vypožičaný“ na reprezentovanie hnutia LBGTatď. – inak s ním nemá nič spoločné. Môžete vziať jed na to, že v predvčerajší sviatok Všetkých svätých strelec v prosbách katolíkov absentoval. Pre kresťanov, ktorí tvoria na Slovensku významnú zložku obyvateľov hlásiacich sa ku konzervatívnym hodnotám, je etický kódex posvätný (a to doslovne „posvätný“), pre nášho teroristu bol etický kódex irelevantný – je dobrý alebo zlý iba podľa toho, ako napomáha jeho revolučným cieľom. Ale nemá žiadnu záväznosť. Prosím, neignorujte, že neporovnateľne základnejšie zásady konzervatívcov než „Nezosobášiš dve lezby“ sú napríklad príkazy „Nezabiješ“ alebo „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého“, dokonca vrátane nepriateľa. Ľudia sú si pred Bohom rovní – všetky duše sú totiž nesmrteľné a majú teda nekonečnú hodnotu. Pripomína vám to mentalitu maniaka zo Zámockej? Ten nám jednoznačnými výrazmi vysvetľuje, na akom hodnotovom základe záleží: „Pokiaľ je Biely muž ochotný bojovať za svoju rasu, je jedno, či je kresťanom, ateistom, nordickým, keltským, slovanským alebo gréckym pohanom, agnostikom, či hocičím. Záleží iba na jeho rase.“ (Pre zaujímavosť: Z moslimov toleruje nanajvýš bielych Albáncov.)

Súhlasí síce s neprogresívnym názorom, že potrat „na požiadanie“ je svojou podstatou zlým činom, ale jeho hlavný problém vidí v tom, že sa bieli oberajú o demografickú kapacitu. Ako vraví, všetko je to o pôrodnosti („birthrates“). Vyčíta konzervatívcom – alebo ak nie konzervatívcom, tak potom vážne netuším, komu – že sa tešia z domnelého, „upokojujúceho“ víťazstva v prípade zvrátenia rozhodnutia Roe vs. Wade Najvyšším súdom USA. V skutočnosti však z dlhodobého hľadiska vraj iba posilní nárast černošského obyvateľstva, lebo u nich bol doteraz podiel potratov najvyšší. Teda postoj k potratom opretý nie o nedotknuteľnosť hodnoty ľudského života, ale o preteky v prírastkoch medzi rasami! A ak „Bojovať a umierať za cieľ 14 slov“ nie je nové kresťanské krédo, potom neviem, prečo by sa väčšina slovenských zástancov tradičných spoločenských hodnôt mala cítiť spoluzodpovedná za rasisticky motivované vraždenie.

J. Krajčík rozhodne odmietal, aby sa ich hnutie držalo nejakého „imaginárneho vyššieho morálneho štandardu“, lebo ich to iba oslabí a znevýhodní. Cieľom mu bola „efektivita“, etické princípy sú prekážkou. „Na vyššom morálnom štandarde nezáleží, na čom záleží, je účinnosť. Ak akcia môže byť účinná, treba ju uskutočniť,“ písal. Keďže kresťanstvo uprednostňovanie politickej úspešnosti či efektivity pred mravným ideálom z princípu odmieta, buď nepatrí do konzervativizmu ono alebo Krajčík. Jedine že by sa mýlili progresívni rečníci...

Súcit a morálku, ktorú by sme typicky spájali s kresťanstvom, považuje ten fanatik za „zakorenené myslenie otrokov, zvyčajne prameniace z rôznych židovských ideológií vnútených nám pred pred stovkami rokov“. Myšlienkou za ním je nádej, že „keď vytrváme v láskavosti, nakoniec dosiahneme víťazstvo v nejakom nešpecifikovanom budúcom čase, zvyčajne po smrti alebo v podobne nedosiahnuteľnom cieli“. V konečnom dôsledku, „tento naratív vychádza z pozície pocitu obete. Ľuďom, ktorí tým argumentujú“ ( - myslí požiadavkou morálnosti), „vlastne nejde o víťazstvo.“ Hmm, takže Fridrich Nietzche bol vlastne klasický konzervatívec! To sú mi ale odhalenia...

O čo menej homosexuality, o to viac môžete v Manifeste nájsť odmietania politického systému – nie preto, že by demokraciu ako takú nemohol vystáť, ale preto, že podľa neho ani slobodné voľby nevedia pomôcť svetu z pažeráka Systému, čiže židovského „Nového svetového poriadku“. VŠETCI politici vraj zradia, stačí dať im peniaze alebo zastrašiť rodinu – to je podľa neho ústredný problém demokracie. Dokonca aj slobodu prejavu napádal kvôli netradičnému dôvodu vychádzajúcemu z jeho logiky: podobne ako voľby a spektrum politických strán, aj možnosť slobodne sa vyjadriť sú vraj iba zradné ventily na uvoľnenie napätia, aby sa málokto chopil skutočného násilia.

Ak neveriacky krútite hlavou nad tým, ako mohol nadaný mladý človek na prahu dospelosti  spáchať taký absurdný čin, zahŕňajúci s vysokou pravdepodobnosť aj sebadeštrukciu, a kvôli potrebe jednoduchého vysvetlenia ukazujete prstom na neprogresívnosť Slovenska, ja som v jeho texte odhalil inú, hlbšiu príčinu. Podľa mňa vôbec nie je náhoda, že páchateľom bol nekresťan, a k tomu v teenagerskom veku. Juraj cítil pálčivý hlad po zmysle života. V Manifeste píše: „Stratení na Zemi, bez účelu“. Alebo: „Možno poznáte pocit, akoby niečo chýbalo. Niečo podstatné, ale bez toho, aby ste si uvedomovali, čo. Stratený kúsok skladačky. Neúplnosť.“ V istej podobe sú s týmto pocitom občas konfrontovaní všetci, ale vo veku mladej „horúcej hlavy“ sa zrejme ozýva s väčšou naliehavosťou a hľadanie niečoho väčšieho, idey, ktorá jednotlivca presahuje ( - horné poschodie Maslowovej pyramídy), vyznieva s väčším romantickým pátosom. Kresťania považujú pocit, že niečo so svetom či s človekom nie je v poriadku, že chýba nejaký kľúč, ktorý to všetko uvedie na pravú mieru, za prirodzený, až nevyhnutný: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe“ (sv. Augustín, Vyznania, I, 1,1). Oni totiž veria, že pocit vykoľajenosti je spôsobený naozaj vykoľajením. Čiže narušením prvotného poriadku vzburou proti Stvoriteľovi. Škoda, že v tomto prípade nebolo prázdno v duši vyplnené dedičstvom duchovnej múdrosti – áno, napríklad práve tým zaznávaným kresťanským konzervativizmom – lebo potom by hľadanie vyššieho účelu života jednotlivca iste nenadobudlo taký obludne tragický odtieň. Hlásanie lásky ako základného elementu stojaceho za existenciou vesmíru nie je totiž kompatibilné s robením si tabuliek cieľov a vyprázdňovaním zásobníka do tiel blížnych svojich.

Tomu tragédovi však bolo delenie na konzervatívcov a liberálov zjavne ukradnuté; jeho zaujímalo, kto so sionistickým systémom kolaboruje a kto nie. Keďže tých prvých je podľa „teórie lemíkov“, ktorú prevzal na ilustráciu do svojho Manifestu, až 90%, zjavne boli preňho nepriatelia aj drvivá väčšina konzervatívcov. Mimochodom, pred piatimi rokmi sa hlásil k liberalizmu, čo aktuálne ľutoval. Ale takisto napríklad aj k fandomu seriálu „My little ponny“ – to by sa náhodou nedalo tiež nejako využiť na kritiku našej spiatočníckej spoločnosti? Asi nie, škoda...

Možno stále nie ste presvedčení, že pravý konzervativizmus reprezentuje skôr Roger Scruton než Juraj Krajčík. Ale netreba vymýšľať vlastné nálepky - Krajčík zhruba v polovici veľdiela sám explicitne pomenúva svoju ideológiu: „rasový nacionalizmus, výlučne zameraný na európsku / bielu rasu“. Ak sa vám napriek tomu zdá výstižnejšie označiť ho (zo záhadných dôvodov známych len vám) za konzervatívca, tak k „jeho ľudu“ priradíte stá milióny až miliardy Afričanov, Arabov a Ázijcov, ktorí vyznávajú konzervatívne hodnoty, a ktorí v skutočnosti v jeho svete nemajú mať budúcnosť. Nevadí ten rozpor? (Funfact: Ukrajincov do „svojho ľudu“ zahŕňal, Rusov spomína iba ak kriticky.)

Aj keď je život plný paradoxov, vždy sa doň zmestí ešte nejaký ďalší vlastnej výroby – napríklad: Tí, čo volajú po väčšej tolerancii a zastavení nenávisti v našej spoločnosti, rozpútajú okamžite ďalšiu polarizáciu tým, že zneužijú dementný čin radikálneho konšpirátorského neonacistu s nadpriemerne inteligentným, ale aj nadpriemerne vymytým mozgom na plošný atak na „konzervatívne hodnoty“ ako také. Lebo sú zdrojom „nenávistnej klímy“, vytvárajú nesprávne „názorové podhubie“, zasievajú „semienka neznášanlivosti“... (a podobné pestovateľské alegórie). Má sa potom kvôli svojmu katolicizmu cítiť previnilo nebodaj aj rodina jedného zo zavraždených?

Sledujte, dámy a páni, predvediem vám kúzlo:

Kolektívna vina je neprijateľná, že? Prílišná generalizácia – delenie ľudí do dvoch kategórií (čo spravidla implikuje „dobrí“ a „zlí“) môže viesť k spoločenskej diskriminácii, nemám pravdu? Demokracia je postavená na slobode, vrátane názorov a vierovyznaní, však? Sledujte pozorne: všetky tieto zásady v tomto momente nepochybne platia... Ešte stále platia... A teraz pozor: začne sa to týkať konzervatívcov (u nás z veľkej časti veriacich), a čáry-máry-fuk! Voilá: zrazu je deliť ľudí iba do dvoch názorových kategórií správne, kolektívna vina („krv na rukách“) konzervatívcov je prípustná a názor, že zväzok muža a ženy je predsa len unikátnym základom fungovania spoločnosti, nemá v spoločenskej debate miesto. Aplauz, prosím! ( – ako si na verejných besedách zvykne vynucovať jeden slovenský spisovateľ a smerácky konšpirátor.)

Pýtam sa ešte raz: Prosím vás, prečo tá potreba označovať patológiu ako „konzervatívne hodnoty“, keď to má výstižné a oveľa konkrétnejšie pomenovanie - neonacizmus, čiže rasizmus plus antisemitizmus? „Rasa na prvom mieste. Vždy!“ zdôrazňoval v celom svojom texte magor osobne, označiaci sa v pasáži, kde predstavuje svoju osobu, hneď dvakrát za „ateistu/agnostika“. Čo je na antisemitizme také špecificky konzervatívne? Veď Židia sú jeden z najstarších, a dokonca vyvolený národ.

Alebo je všetko konzervatívne myslenie, ktoré si napríklad (okrem milióna iných vecí) váži komplementaritu dvoch pohlaví, škodlivé, pretože 12. 10. niekto zaútočil na homosexuálov? Tak to by ste sa mali podľa rovnakého princípu spoluzodpovednosti dištancovať od ekologického aktivizmu, lebo terorista Unabomber Ted Kaczynsky bol jeden z prvých enviromentalistov a odporcom fosílnych palív. Mali by ste zavrhnúť Darwina, lebo nacisti sa zaštiťovali evolučnou teóriou. Tak čo – dáte sa na konzistentnosť? Ideme zatvárať evanjelické kostoly, lebo Luther bol antisemita, že až? Vyhlásime ateizmus za spoločensky neakceptovateľný, lebo sa k nemu hlásil Stalin a Krajčík?

A pritom si, žiaľ, asi iba stačí počkať. Skôr či neskôr sa zrejme nájde aj vraždiaci debil, ktorý sa naozaj explicitne prihlási k nejakému (nesprávne uchopenému) náboženstvu. A dokonca môže byť ovplyvnený rýdzo podpolianskou, autenticky našineckou xenofóbiou. (Bodaj by k tomu nikdy nedošlo!) Počkať si naňho a potom použiť reálne fakty by bolo aspoň čestnejšie než teraz navliekať na Krajčíka kroj a obvešiavať ho krucifixmi, hoci mal úplne iný štýl outfitu.

Samozrejme, že si nepriznáte, žeby ste sami prispievali k rozhádanosti a radikalizácii, keď predsa chŕlite heslá o tolerancii. No stačí sa pozrieť na sociálne siete, čo ste už počas niekoľkých dní po tom teroristickom čine dosiahli, a pokiaľ nemáte na očiach dúhový zákal, musíte vidieť, že zmenšenie nenávisti a upokojenie atmosféry v spoločnosti to asi nebude, je mi ľúto. Dokonca sa obávam, aby obetí kvôli rozvášnenej polarizácii nepribúdalo. Je lákavé uzavrieť čerstvé prípady útokov, ako napr. napadnutie slečny vo vlaku, či dvoch mladíkov na nitrianskej lavičke alebo iného v bratislavskej reštaurácii, inšpiráciou Krajčíkom. Ale odkiaľ máme istotu, že k nim nedochádza aj ako k prejavom alergickej protireakcie jednoduchších indivíduí na masívnu vlnu pro-LGBT kampane, ktorá okato zneužíva zločin jednostrannou rétorikou?

Nepochybujem, že to myslíte dobre – chcete odstraňovať krivdu, ktorá sa podľa vás pácha na nejakej menšine. Ale, prepánajána, tým, že hrubo skreslíte reálne pozadie udalosti a výdatne poobviňujete majoritu? Toto má byť recept na krajšie zajtrajšky? Ako sa vraví: „Mysleli sme to dobre, a dopadlo to ako vždy“. Ako v prípade genderistického aktivizmu, ktorému nevadí, že musí ignorovať vedecké dôkazy o rozdielnom správaní chlapcov a dievčat prakticky hneď od narodenia. Alebo v prípade boja za čo najdostupnejší potrat, keď sa prechádza mlčaním, či je filozoficky nejako ošetrená výnimka z absolútnosti práva na život ako civilizačného základu. Vždy je tam podobný háčik: kvôli chvályhodnej snahe o spravodlivejší svet sa musia selektovať fakty a predchádzať serióznej diskusii. Agenda nepustí...

Pravdaže, to si asi nikdy nepriznáte. Vy predsa všetko robíte k prospechu spoločnosti, takže správne. Nuž, búrajte hlavou múr, „poroučejte větru dešti“, urýchľujte pokrok sociálnym inžinierstvom, keď inak nedáte. Lenže obávam sa, že kedykoľvek na to môžu nechcene doplatiť aj ďalší členovia či zástancovia LBGTIQ+, nielen váš prioritný cieľ. Myslite aspoň na to! Ak mienite v ťažení proti slovenskej homofóbii nepoľavovať, už teraz sa o priateľov homosexuálov úprimne bojím.