V prvom rade chcem veriť tomu, že autorky NEvytvorili učebnicu s cieľom pokaziť alebo demoralizovať mládež tak, ako ste mi mnohí napísali. Chcem veriť tomu, že urobili svoju prácu najlepšie, ako vedeli, a že ich cieľom bolo a je bezpečie detí tak, ako tomu samy rozumejú. Napriek tejto dôvere si nezatváram oči pre tým, že InTYMYta je „Spoločnosť pre plánované rodičovstvo“ v novom a mladšom šate. Keby sme sa pozreli na ten starší šat, a to nemusíme ísť až tak ďaleko do minulosti, tak táto spoločnosť je súčasťou International Planned Parenthood Federation¹, najznámejších providerov interrupcií na svete. Pre niekoho toto môže byť dobrá správa, pre niekoho úplne nepodstatná, no ja som pri nej spozornela. Pýtala som sa samej seba: Kto vie, či takáto organizácia dokáže v učebnici poskytnúť kompletné a objektívne informácie v téme rodičovstva a reprodukčného zdravia?

Najprv milé prekvapenia

Možno to bude prekvapivé, možno nie, ale keď sa mi podarilo čítať učebnicu vecne a objektívne, našla som v nej mnoho dobrých častí, ktoré by som sama v školách rada použila. Napríklad:

• definovanie zdravých a nezdravých vzťahov,
• opis 5 jazykov lásky,
• ako riešiť konflikty,
• hygiena pohlavých orgánov,
• samovyšetrenie prsníkov a semenníkov,
• anatómia vnútorných pohlavných orgánov,
• zmeny počas puberty
• a mnohé iné parádne témy, ktoré dieťa prevedú tým, aby spoznalo vlastné telo a emócie.

Za tieto časti môžem byť autorkám učebnice len vďačná, a ak by mal niekto snahu robiť alternatívnu učebnicu, so spokojnosťou by som im poradila skopírovať to, čo je v nej dobré.

A potom výhrady

Výhrady k učebnici však mám tiež. Sú zásadné a týkajú sa predovšetkým všeobecnej filozofie výchovy, ktorú táto učebnica ponúka. Takisto sa mi javí, akoby autorky nechceli alebo dokonca nevedeli poukázať na dôsledky sexuálneho správania. Ale k tomu neskôr.

Moje výhrady nebudem stavať na báze kresťanskej vierouky. Vystačím si s dostupnými dátami a so skúsenosťami zo škôl.

Výhrada 1: Neadekvátnosť veku detí

Učebnica je cielená na vek od 10 do 15 rokov. V živote človeka sa nikdy neudeje taká zmena vo vývoji ako práve v tomto období. Tí z vás, ktorí pracujete s deťmi, vidíte, ako veľmi sa odlišujú piataci od siedmakov a tí sú zasa úplne iní ako deviataci. Niektoré deti sa začínajú sexuálne zobúdzať vo veku 11 rokov, niektoré v trinástich, niektoré neskôr. Táto učebnica chybne predpokladá, že všetky deti od veku 10 rokov už sú sexuálne zobudené alebo že ich táto téma už vášnivo zaujíma.

Mám veľké pochybnosti o tom, či sa deti vo veku 10 rokov potrebujú zamýšľať nad tým, prečo sa tvrdí, že čím väčší penis, tým lepšie (str. 31). Mám tiež veľké pochybnosti, či deti v desiatich rokoch potrebujú rozumieť tomu, čo sú erotogénne zóny a ako si ich správne a hygienicky dráždiť. Verím tomu, že k masturbácii by aj tak prišlo každé dieťa samo, bez asistencie učebnice, no najmä: vo svojom vlastnom čase a vývoji.

Zároveň mám pochybnosti o tom, či sa mladšie deti potrebujú v triede prelistovať v učebnici k početným obrázkom penisov a vagín. Viem, že zámer autoriek bol dobrý a chceli deti uistiť, že všetky tvary penisu a vagíny sú v poriadku, čo aj sú. Nie som však presvedčená o miere, ktorou sa túto informáciu snažili podať. V každej triede budú deti, ktoré nad týmito obrázkami myknú plecom, ale budú aj také, ktoré by si tieto obrázky radšej pozreli samy alebo oveľa neskôr, alebo – vôbec. Učebnica predpokladá, že všetky deti sú rovnako neostýchavé. Tí z vás, ktorí máte doma niekoľko detí, však viete, že zatiaľ čo jedno z nich nijako neskrýva svoju nahotu, to druhé môže byť veľmi hanblivé. Takisto niektoré deti znesú pohľad na nahotu bez akýkoľvek problémov, zatiaľ čo v jednej a tej istej rodine môžu byť deti, ktorým je nahota nepríjemná. Myslím si, že tieto hranice treba rešpektovať a učebnica mohla zvoliť jemnejší spôsob, ako deti uistiť o tvare ich pohlavných orgánov.

Zároveň nie som naivná a viem, že niektoré deti zaujíma všetko, čo je skryté a súvisí to so sexom. Z nášho vlastného prieskumu viem, že prvý kontakt s pornom je v priemere vo veku 11 rokov. Prvý kontakt je často náhodný. Je to nepríjemná skutočnosť a treba ju adresne riešiť, preto by bolo super mať v učebnici celé kapitoly o nástrahách pornografie, o tom, ako vzniká od nej závislosť, o tom, že pornografia je amorálna a degradujúca, o tom, že v mnohých prípadoch vedie k závislosti, z ktorej sa človek len veľmi ťažko dostáva, o tom, že sledovanie pornografie zmení postoj k sexu do takej miery, že človek nedokáže alebo ani nechce mať sex s reálnou osobou. Napríklad len pre pár dňami som mala rozhovor so ženami závislými od porna. Niektoré z nich to viedlo k promiskuitnému správaniu, ktoré vážne ohrozovalo ich bezpečnosť, niektoré, naopak, boli pri predstave sexu také znechutené a vyľakané, že ešte nikdy nenadviazali akýkoľvek intímny vzťah. Okrem dvoch krátkych odsekov o tom, že porno nie je pre deti vhodné a že by sa z neho nemali učiť, by ste však v učebnici hľadali márne.

Výhrada 2: Manželstvo nie je potrebné

Manželstvá sú aj v dnešnej dobe najstabilnejšie vzťahy. Aj keď jedna štvrtina manželov sa rozvedie predtým, ako ich dieťa dosiahne 12 rokov, v porovnaní so spolužijúcimi pármi sú na tom stále neporovnateľne lepšie. Z rodičov, ktorí spolu žijú bez sobáša, sa rozídu až dve tretiny.² Je tiež dobré vedieť, že manželia hodnotia svoj vzťah oveľa pozitívnejšie ako spolužijúce páry. Cítia sa vo svojom vzťahu spokojnejšie, záväznejšie a stabilnejšie.³

Toto nie je môj názor a ani náboženské presvedčenie. Toto sú surové a opakovene potvrdzované dáta. Manželstvo nie je zastarané, len jednoducho pragmatické. Čím spokojnejší rodičia, tým spokojnejšie deti, tým spokojnejšia generácia, tým spokojnejšia spoločnosť. Je to jednoduchý výpočet. Ak stále platí, že deťom sa najlepšie darí v stabilnom a milujúcom domove, kde žijú obaja rodičia, tak manželstvo z toho vychádza ako najlepšia inštitúcia na výchovu detí. Preto by malo byť v záujme štátu vychovávať deti k tomu, aby ďalšia generácia vedela tvoriť a žiť zdravé manželstvá. Bolo by dobré a pravdivé, ak by bolo v učebnici manželstvo vyzdvihnuté ako najlepšia a najstabilnejšia forma partnerského vzťahu. Ale nie je.

Od strany 24 po stranu 27 je ukázaná úloha manželstva naprieč históriou. Je opísané ako patriarchálna a utláčajúca inštitúcia, ktorá v minulosti ľudí obmedzovala, najmä ženy. Pripúšťam, že do nejakej miery a pre niektoré manželstvá to mohla byť pravda, pretože manželsto uzatvárajú aj veľmi zranení ľudia. Manželstvo však zároveň zaväzovalo muža starať sa o svoju rodinu v čase, keď neexistoval sociálny systém a štátna podpora; v čase, keď ženy bez muža mali veľmi náročný život, a teda manželstvo malo predovšetkým chrániť ženy a deti pred krutou chudobou. To sa v učebnici deti nedočítajú.

Dnes podľa učebnice vstupujú niektorí ľudia do manželstva pre pocit spolupatričnosti a lásky, čo je pekné. Tiež sa v nej píše: „Ľudia si vyberajú život v partnerstve založenom na láske, tolerancii a priateľstve. Vzájomná povinnosť, ktorá nevzniká z manželstva, ale z vedomého rozhodnutia a neustálej práce na vzťahu.“ Rozumiem tomu tak, že nezáleží na tom, či do manželstva vstúpime alebo nie, záleží na kvalite vzťahu. Prečo potom nespomenúť, že práve manželstvá sú tie najkvalitnejšie?

Už niekoľko rokov sa pravidelne pýtam žiakov: „O akých vzťahoch snívaš?“ Pýtam sa to malých aj veľkých, dievčat aj chlapcov, gymnazistov aj automechanikov. Všetci snívajú veľmi podobné sny. Chcú úprimné, verné, pravdivé, milujúce, stabilné vzťahy. Navyše snívajú o tom, že raz vstúpia do manželstva. Túto túžbu vyjadrí drvivá väčšina žiakov a vždy ma úprimne prekvapí a poteší. Obzvlášť keď vieme, že mnohí z nich nemajú s manželstvom svojich rodičov dobrú skúsenosť.

Preto ak deti majú túžbu po vernom, stabilnom, celoživotnom manželstve a navyše výskumy hodnotia práve manželstvo ako tú najlepšiu formu partnerského vzťahu, prečo učebnica nevyužila priestor na jednoduché konštatovanie tohto faktu?

Výhrada 3: Aj absencia morálky je len ďalší názor

V minulosti vládol konsenzus, že sex majú mať ľudia v manželstve. Samozrejme, boli takí, ktorí mali sex pred manželstvom alebo mimo manželstva… Toto sa dialo, odkedy je svet svetom, avšak tiež platilo, že ak máš s niekým sex, znamená to, že môže nasledovať tehotenstvo, a teda… Ak hrozí, že ideš s niekým vychovávať dieťa, je dobré premyslieť si, s kým ideš mať sex. Bude dobrý otec? Bude zodpovedný? Bude verný? Toto všetko prestalo platiť s príchodom antikoncepcie v minulom storočí. Sexuálna revolúcia prvýkrát v histórii ľudstva oddelila sex od plodnosti, a teda aj od zodpovednosti.

Čo platí dnes? Aký konsenzus vládne v sexuálnom správaní v dnešnej spoločnosti? Toto je debata, ktorá v spoločnosti zatiaľ neprebehla. Z učebnice sa však dozvedáme, že pokiaľ je sex legálny (človek má viac ako 15 rokov) a dobrovoľný, tak je to každého osobná vec, či sex bude alebo nebude mať. Aké krásne. Konečný stav úplnej sexuálnej slobody bez predsudkov, obmedzení, zodpovednosti a hlavne bez otravného moralizovania.

Znie to síce pekne a slobodne, avšak každý zrelší človek vie, že nie každé sexuálne správanie má rovnaké ovocie. Niektoré sexuálne správanie vie človeka pozdvihnúť, niektoré zničiť, po niektorom konaní sa ráno budí milovaný a s radosťou, po niektorom sa môže cítiť oklamaný a ponížený. Je dobré vedieť predpokladať ovocie svojho sexuálneho správania. To však nedokážeme, respektíve nechceme predpokladať v ošiali túžby. Pocity dokážu byť veľmi zavádzajúce. Treba mať na to chladnú hlavu a iné časti tela. Preto je dobré a správne mať nejaké morálne zásady. Napr. je dobré a správne deti viesť k tomu, aby si nezačínali vzťah s niekým, kto je zadaný. Alebo aby ľudí nepoužívali na sex, nech by akokoľvek chceli. Je dobré a správne viesť deti k tomu, aby sexuálne nežili s človekom, s ktorým si najprv nevybudovali dôveru, úctu, bezpečie, prijatie atď. V učebnici sa však dozviete, že „ak intímne vzťahy nevzniknú z kamarátstva, treba postupne budovať dôveru, zdieľať a rovnocenne sa rešpektovať, aby sa k túžbe pridala aj láska“. Hm… takže sex je prípustný aj ako prvý (a možno posledný) krok vo vzťahu? Ako si to majú deti vysvetliť inak ako tak, že môžu mať sex vždy, keď sa tak v danom momente cítia?

Učebnica deťom radí, že pokiaľ to cítia v mysli, srdci a duši, tak sex môžu mať (ak je legálny a dobrovoľný). Podľa takejto rady by som sa však nedokázala a nechcela riadiť ani ja sama a isto by som to neodporúčala nikomu inému. Ak by som sa vždy oddala sexu, keď moja myseľ, srdce a telo hovoria hlasné „áno“, žila by som dnes sama, pretože by sa to vylučovalo s vernosťou. To, že človek dokáže žiť a udržať si manželstvo, je alchýmia mnohých zručností a múdrostí, ale jedno je isté: sex nemôžeme mať vždy, keď to tak cítime. Je dobré vedieť, kedy povedať „nie“, aj keď cítim „áno“.

Oceňujem, že deti sa v učebnici dozvedia aj to, že môžu sexu povedať „nie“ a má to byť rešpektované, nech by to povedali komukoľvek a kedykoľvek. To je veľmi dôležité. Stále však tvrdím, že učebnica by mala deti viesť k tomu, aby sexuálny život vnímali v kontexte vzťahu a zodpovednosti. Je to zvláštne, že ich bez problémov učíme, aby boli zodpovedné v každej inej oblasti života: v ekológii, v štúdiu, kariére, ale v sexuálnom správaní sme z nejakého dôvodu zodpovednosť zredukovali len na používanie antikoncepcie.

Páry, ktoré sú spolu viac ako pár rokov, vedia ešte jednu veľmi dôležitú múdrosť: sex má vo vzťahu dôležitú funkciu. Dokáže pár zblížiť, obnoviť, utvrdiť v láske atď. Dokonca si dovoľujem tvrdiť, že ak má pár funkčný sexuálny život aj po dvadsiatich rokoch manželstva, je to hlavne vďaka tomu, že porozumeli presne tomuto princípu: nemajú sex pre sex, ale pre svoj vzťah. Učebnica však učí deti mať sex pre sex.

Výhrada 4: Masturbácia naša každodenná

Masturbácia u malých detí nemusí, ale môže byť indikátorom emočného nedostatku alebo napätia. V učebnici sa píše: „Masturbácia je skvelý spôsob, ako sa zbaviť stresu.“ Je dobré a správne, aby sme deti učili zvládať stres. Nemyslím si, že učiť ich masturbovať, pretože sú vystresované, je správne. Čo tak naučiť ich vyhľadať spoločnosť obľúbenej osoby a zdôveriť sa s dôvodom, prečo sa cítia pod stresom? Možno sa dokonca snažiť zmeniť okolnosti v živote, pre ktoré cítia stres? Prečo by sme mali učiť deti vyrovnať sa so stresom takým krátkodobým riešením ako masturbácia, pri ktorom aj tak ostávajú samy?

O masturbácii sa z učebnice súčasne opakovane dozviete, že je neškodná, no zároveň že môže viesť k nutkavému správaniu. V preklade to znamená, že masturbácia sa môže stať závislosťou a ako každá závislosť, aj táto dokáže život značne degradovať. Tak ako to je? Je masturbácia úplne neškodá, no zároveň môže spôsobiť závislosť? Ako má tejto protichodnej informácii rozumieť 10-až 12-ročné dieťa?

Už niekoľko rokov aktívne vyhľadávam ľudí, ktorí si od masturbácie vybudovali závislosť. Nie je ich málo. Je to komplexný problém, ktorý ma zaujíma, pretože ma zaujíma spojitosť masturbácie a pornografie. Tu spomeniem len toľko, že ľudia závislí od masturbácie (nie vždy nutne spojenou so sledovaním pornografie) si z celého srdca prajú, aby sa dokázali uvoľniť a zbaviť stresu iným spôsobom ako masturbovaním. Priviedlo ich to do bodu, keď buď nedokážu udržať životný vzťah s človekom, ktorého majú radi, alebo dokonca nedokážu žiadny vzťah nadviazať. Cítia sa ponížene a bezútešne. S vypätím všetkých síl sa snažia naučiť a osvojiť si iné zvládacie stratégie stresu… Avšak orgazmu sa len málo čo vyrovná a k masturbácii sa preto opätovne vracajú.

Mojou ďalšou výhradou je, že v časti Masturbačné mýty sa uvádzajú ako mýty „masturbácia je podvádzanie“ a „ak si vo vzťahu, nemal/-a by si masturbovať“. Netvrdím, že masturbácia je nutne podvádzanie, avšak ani opak by som sa neodvážila tvrdiť. To, čo človek považuje za neveru, bude mať každý definované inak. Predstavte si, že váš manžel alebo manželka doma denne masturbuje – vo vašej spoločnej posteli, v sprche. A potom vám kamoška, ktorej o tom vravíte, povie: Neber si to osobne, veď to s tebou nemá nič spoločné... Niekto by sa vôbec necítil zranený, no pre niekoho by to mohlo byť veľmi zraňujúce. Záleží na tom, aký stupeň sexuálnej výlučnosti od vzťahu očakávajú.

Avšak čo sa mi na celej kapitole o masturbácii zdá najviac pozoruhodné, je skutočnosť, že ani pol slovom nevaruje pred pornografiou. Pre deti sú slová pornografia a masturbácia takmer synonymá. V ich ponímaní masturbovať znamená pozerať pornografiu, pri ktorej masturbujú.

Až 30 % sledovateľov pornografie ostáva závislých.⁴ To znamená, že ak vieme, že v triede aspoň polovica detí pozerá porno⁵, pri ktorom masturbujú, tak je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že jedna tretina z nich bude mať vážne deformovaný sexuálny život. Ak máme v škole 600 detí, z nich 300 pozerá porno, to znamená, že 100 z nich bude závislých od masturbácie pri porne.

Pri takýchto číslach by mal byť v učebnici o masturbácii iný typ informácií ako návod na dráždenie erotogénnych zón.

Výhrada 5: Možno porno nie je až také zlé?

Väčšina rodičov by prijala povinnú sexuálnu výchovu práve pre všade dostupnú pornografiu, aby ich deti dokázali vyhodnotiť, prečo je pornografia škodlivá a prečo by sa jej mali vyhýbať. Aj tí najúzkostnejší rodičia, ktorí doteraz dlho a urputne bojovali proti sexuálnej výchove, začínajú meniť svoje stanovisko práve vďaka hrôzostrašným skúsenostiam detí s pornom. Sú traumatizované, sú zmätené a ich sexuálny vývoj môže byť vinou pornografie vážne ovplyvnený. Treba o tom začať s deťmi hovoriť. Učebnica vzťahovej a sexuálnej výchovy mala na to parádnu príležitosť. Keď som ju prvýkrát otvorila, nedočkavo a s úprimnou zvedavosťou som hľadala strany, kde túto tému rozbalia. Ale hľadala som márne. Okrem dvoch krátkych odsekov, ktoré pred pornom varujú, som už nenašla k téme nič. Neviem pochopiť, prečo sa autorky rozhodli túto problematiku tak poddimenzovať, zatiaľ čo sa rozhodli venovať niekoľko strán iným, podľa mňa menej akútnym témam. Asi je to otázka priorít.

Výhrada 6: Antikoncepcia bez vedľajších účinkov

Antikoncepcii sa učebnica venuje na štyroch stranách. Deti v nej nájdu tabuľku s podrobnými dátami ku každému druhu antikoncepcie spolu s cenami, ak by ich to zaujímalo. Je to prehľadné a jasné. V tejto časti je tiež vysvetlenie rôznych metód antikoncepcie, hormonálna, nehormonálna, prirodzená, núdzová (tabletka po). Nájdu tu aj logo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ktoré sa inak v učebnici už nikde neobjaví. Deti sa dozvedia aj to, že nie všetky formy antikoncepcie sadnú každému a treba si vedieť vybrať podľa nejakých kritérií, napr. či užívateľ môže brať tabletky každý deň v rovnakom čase, či fajčí, či má problémy s trávením atď.

Nikde v učebnici sa však deti nedozvedia, že hormonálna antikoncepcia je vážny zásah do hormonálnej sústavy ženy, ktorý môže vyústiť do nepríjemných vedľajších účinkov ako nadváha, nevoľnosť, bolesti hlavy, znížené libido⁶ atď. Nie sú to podstatné informácie?

Okrem iného antikoncepcia v skutočnosti zlyháva vo väčšej miere, ako hlásia dáta od farmaceutov. Je to pre obyčajné ľudské zlyhanie, alebo nazvime to „ľudský faktor“. Napríklad mladá žena na pravidelnosť užívania tabletky až tak nedbá alebo muž kúpil kondóm po záruke a neskontroloval si exspiráciu. Časté a pochopiteľné chyby. Dáta z interrupčných kliník britskej organizácie BPAS sú šokujúce.⁷ Táto spoločnosť tvrdí, že až štvrtine žien, ktoré u nich v roku 2016 žiadali interrupciu, zlyhala hormonálna antikoncepcia, a to aj v prípade, keď používali tie najefektívnejšie metódy. Ak by sme pripočítali aj zlyhanie kondómov, tak až polovica žien žiadajúcich interrupciu otehotnela napriek antikoncepcii. Nuž a keď si pomyslíme, že ešte existuje nespočetná skupina žien, ktoré tiež otehotneli napriek antikoncepii, ale na interrupčnú kliniku sa nikdy nedostali, pretože sa rozhodli dieťa vynosiť, tak môžeme spoľahlivo povedať, že antikoncepcia je dosť nespoľahlivá. Toto nie sú dáta z pro-life katolíckej inštitúcie, ale z inštitúcie, ktorá interrupcie vykonáva. Odkiaľ majú tieto dáta? Jednoducho sa ženy na dôvod rozhodnutia pre interrupciu pýtajú. U nás na Slovensku sa ženy pýtať nič nesmieme, preto sa nikdy nedozvieme, koľkým z nich zlyhala presne tá antikoncepcia, ktorú táto učebnica deťom odporúča.

Výhrada 7: Interrupcia ako jediné logické riešenie

Toto je veľmi podstatná, ale veľmi neúplná časť učebnice.

Počas aktivity Rázcestník tvojho života sa dieťa zamyslí nad tým, ako by sa cítilo, keby sa malo stať rodičom vo veku 15 rokov. Pomocou otázok dieťa zisťuje, či by bolo na takúto úlohu v pätnástich rokoch pripravené alebo nie:

– Mohla/mohol by som si plniť svoje sny?
– Mal/-a by som dostatočnú podporu od rodiny či niekoho iného?
– Mohla by som tráviť toľko času, koľko chcem, so svojimi kamarátkami a kamarátmi?
– A iné podobné otázky.

Verím, že autorky to mysleli dobre. Deti vo veku 15 rokov by nemali mať deti a je dobré, aby sa zamysleli nad tým, ako by to ovplyvnilo ich život. Každé dieťa by sa pomocou uvedených otázok prepracovalo k tomu, že v tom veku by sa na rodičovstvo jednoducho necítilo pripravené.

O tri strany ďalej učebnica vysvetľuje, čo teda žena môže robiť, ak napriek všetkému otehotnie, ale na dieťa sa necíti pripravená.
Na výber sú dve možnosti:
1. interrupcia,
2. adopcia.

O interrupcii sa pritom píše skutočne stručne a abstraktne. Je to „medicínsky zákrok, ktorý nechcené tehotenstvo ukončí“. Potom nasleduje zopár faktov o slovenskej legislatíve v otázke prístupu k interrupcii. A ešte dva riadky o tom, že interrupcia nie je antikoncepcia, ale „môže to byť cesta PO otehotnení…“. To je všetko. Naozaj všetko.

Na to, že interrupcia je taký závažný krok v živote človeka a dokáže zásadne ovplyvniť jeho zvyšok, tu chýba mnoho informácií:

Čo presne je interrupcia?
Tému neplánovaného tehotenstva otváram v školách už viac ako päť rokov. Polovica žiakov tvrdí, že by v prípade tehotenstva počas štúdia podstúpila interrupciu. Ich najčastejší argument je: „Veď to je zatiaľ len taká zahniezdená spermia.“ Je zaujímavé, že deti sa naučia aj tri cudzie jazyky, nakódovať zložité technické úkony, rozumejú astrofyzike a ekológii, avšak netušia, že človek do 12. týždňa od počatia má bijúce srdce, na prstoch vyformované unikátne odtlačky a už sa dá jasne rozoznať, či je malý človek ženského alebo mužského pohlavia⁸. Dlho a intenzívne rozmýšľam nad tým, prečo túto základnú informáciu o vývoji človeka naše deti neučíme. Ak deti netušia, ako sa človek vyvíja, ako majú vedieť, čo presne medicínsky zákrok zvaný interrupcia je?

Kde sú linky pomoci?
V učebnici nájdete linky pomoci v niekoľkých kapitolách, ktoré rozoberajú iné komplikované situácie, napr. ak je/bolo dieťa obťažované, nájde si weby a telefónne čísla organizácií, ktoré by mu mohli pomôcť práve v tejto problematike. Ak dieťa trpí poruchami prijímania potravy, k dispozícii má zasa kontakty na organizácie, ktoré sa špecializujú na túto adresnú pomoc. To je dobré a správne. V prípade krízového tehotenstva by bolo tiež dobré a správne uviesť linky na organizácie, ktoré dokážu pomôcť žene práve v situácii krízového tehotenstva, pretože mnohokrát sa kríza dá odstrániť ešte predtým, ako by muselo prísť k odstráneniu potomka.

Možné dôsledky interrupcie
Je pravda, že niektoré ženy interrupciu neľutujú a dlhodobo ju považujú za správne riešenie svojej situácie. Je tiež pravda, že niektoré ženy interrupciu oľutujú, niektoré hneď po zákroku, niektoré po mnohých rokoch. Niektoré sú po interrupcii ťažko a dlhodobo traumatizované.

Zdá sa mi iba fér, aby deti mali o interrupcii skutočné informácie. Túto jedinú časť učebnice by som naozaj nezľahčovala a nezahmlievala. Ide o život!

Výhrada 8: Osoba s penisom alebo s vagínou?

V učebnici sa žena niekedy označuje ako žena, niekedy ako „osoba s vagínou“ a niekedy ako „osoba s maternicou“. Muž je niekedy muž, niekedy „osoba s penisom“. Napríklad: „Možností, ako sa môže spojiť vajíčko a spermia, je viac. Najčastejšie sa to stane vtedy, keď majú dvaja ľudia – človek s penisom a osoba s vagínou – nechránený pohlavný styk…“ O pôrode sa zasa dozvedáme, že „cez vagínu ženy/osoby s maternicou (...) je dieťa vytlačené z maternice“.

Nuž, vzhľadom na to, že učebnica sa venuje rozdielu medzi pohlavím a rodu na celých sedemnástich stranách (str. 34 – 50) a potom špeciálne LGBT atď. komunite na ďalších štyroch stranách (116 – 120), dovoľujem si tvrdiť, že autorky nemuseli mať strach, že by niekoho urazili, ak by po zvyšok učebnice nazvali ženy ženami a mužov mužmi. Ale ktovie… možno by strach mali mať.

Na záver

Organizácia, ktorú vediem (Tlakový hrniec, n. o.) nie je apriori proti vzťahovej a sexuálnej výchove na školách. Dokonca sme za. Avšak záleží na obsahu, ktorý by sa k deťom dostával a k čomu by ich vychovával.

Táto učebnica v mnohých dôležitých častiach povie a, ale nepovie b. Deti sa dozvedia, že interrupcia je dostupné riešenie, ale nedozvedia sa, čo interrupcia je a ani čo môže spôsobiť s duševným zdravím. Deti sa dozvedia, aká antikoncepcia je dostupná, ale nedozvedia sa, že dokáže zapríčiniť vážne komplikácie, pokiaľ ide o zdravie ženy alebo že v skutočnosti je menej spoľahlivá. Dozvedia sa, že môžu mať sex vtedy, keď to cítia (pokiaľ je sex legálny a dobrovoľný, čo učebnica jasne definuje), ale nedozvedia sa, že nie vždy sa dá na toto cítenie spoľahnúť. Väčšina výhrad, ktoré som v tomto blogu rozpísala, je práve tam, kde v učebnici chýba to dôležité a nepopulárne b.

Ak ste učiteľ a rozhodnete sa učebnicu používať v škole, veľmi bude záležať na tom, či budete vedieť a chcieť deťom dovysvetliť aj to, čo v učebnici nie je, či dokážete doplniť aj to b.

Ak ste rodič a vaše dieťa má v škole túto učebnicu, neprepadajte panike. Môžete napísať učiteľke a pokojne a slušne jej vysvetliť svoje výhrady a obavy. Ak vás bude v triede viac, môžete trvať na tom, aby sa v triede učebnica nepoužívala. Avšak to neznamená, že vaše dieťa nepotrebuje informácie, ktoré v učebnici sú. Smelo tvrdím, že v dnešnej digitálnej dobe si rodičia nemôžu dovoliť byť ticho. Vaše ticho totiž ženie deti k tomu, aby vyhľadávali informácie o sexe, vzťahoch, dozrievaní, intimite v neriadenom online svete, čo je neuveriteľná škoda. Napriek tomu, že túto učebnicu pokladám za ďaleko od dokonalej alebo zdravej, stále je lepšia ako to, čo nájde vaše dieťa, až si začne na googli vyhľadávať slovo „seks“.

V ideálnom prípade by existovala učebnica vzťahovej výchovy, ktorá dokáže deti smelo inšpirovať ku kvalitnému manželstvu a potom aj ku kvalitnému rodičovstvu, pretože oboje nám treba a oboje sa musíme naučiť. Ale na takú si ešte budeme musieť počkať. Kto sa do nej pustí???

_____

Ak sa vám páči práca Tlakového hrnca a prajete si, aby sme sa dostali do viacerých škôl, pridajte sa k nám. Naša organizácie žije do veľkej miery z podpory darov od verejnosti. Na to, aby sme mohli rásť, potrebujeme vašu podporu, ktorú nám môžete poslať TU.

Ďakujeme.

_____

Autorkou blogu je Lívia Halmkan, riaditeľka organizácie Tlakový hrniec, n. o.

_____