Keď premýšľam o svojom živote, o veciach v mojej rodine, spoločnosti, či Cirkvi, neraz sa pýtam: „Čo je skutočne dôležité?“ Osobne snívam o veľkých veciach, ktorých súčasťou by som chcel byť , či už ide o veci v našej spoločnosti, alebo na poli ohlasovania toho, že Boh existuje, miluje nás a veľmi mu na nás záleží, o čom vydal najväčšie svedectvo Ježiš, keď sa obetoval pre našu spásu (záchranu) na kríži. Veď jedným z cieľov Ježišovho poslania na tomto svete bolo, ako sám povedal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10 SSV). Zároveň si uvedomujem, že to moje najdôležitejšie poslanie je na poli vzťahu k mojej manželke a deťom. Taká moja každodenná modlitba v tejto oblasti je, aby som bol verný a milujúci manžel a láskavý a pevný otec.

Pred rokom som sa dal do písania blogov, ktorými som chcel poodhaliť niečo z toho, čo som doteraz prežil, čo považujem za dôležité, a čo mi v doterajšom živote pomohlo. Pri väčšine blogov som sa venoval popri iným, zväčša rodinným manželským a otcovským témam, Bohu a viere v Neho, s úmyslom dať do popredia, že On je, miluje nás a túži byť vo vzťahu s každým jedným z nás. To je Jeho spravodlivosť viery. Viery v Neho a v Jeho moc v našich životoch, ktorá je rovnako(spravodlivo) po ruke belocha i černocha, muža i ženy, starca i dieťaťa, konzervatívca i liberála, akademika i robotníka, takého či hentakého človeka. Toto je môj stý blog, ktorým by som chcel zároveň ukončiť toto moje blogovacie obdobie na Postoji a posunúť sa do sfér, kde sa viac pohybujú ľudia, ktorí možno niečo o Bohu aj počuli, avšak ich predstava Boha nezachytáva pravdivý obraz Boha. Boh túži, aby ho títo ľudia poznali, predovšetkým poznali jeho lásku k nim, milovali ho a mali s ním osobný vzťah. Nech sa jeho evanjelium šíri aj v dnešnej dobe. Z mojej strany sa budem snažiť aj naďalej priamo vyjadrovať to, čo mi bude klásť na srdce. Postoju za jeho blogovací priestor ďakujem. Vnímam však, že nie je potrebné ani tak písať ľuďom, ktorí majú vzťah s Bohom, ako ľuďom, ktorí ho zatiaľ nemajú.

Na úplný záver by som sa teda vrátil k tomu, čo je podľa mňa v živote, rodine, spoločnosti, Cirkvi skutočne dôležité. Je to láska k druhému človeku a zachytáva to aj Sväté Písmo: „Lebo celý Zákon sa napĺňa v jednom príkaze, a to: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Ga 5,14 SEB). K týmto slovám apoštola Pavla apoštol Ján pridáva: „Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nie je schopný milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20 SEB).

Všade, kde sa naokolo pozriem, pozorujem, že väčšina horkostí v živote, rodine, spoločnosti, či Cirkvi vzniká, keď sa veci robia, možno aj nanajvýš odborne, ale bez lásky. Napr. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, pri ktorej zabezpečovaní teraz pôsobím, úplne inak spätnú väzbu na ošetrenie podáva pacient, ktorému dal lekár, sestra, či iný zdravotník okrem odborného prístupu aj dávku empatie, či už dobré slovo, pochopenie, alebo úsmev, a inak ten, ktorému sa dávka empatie neušla a namiesto nej odchádzal s pocitom nezáujmu a toho, že bol pre zdravotníkov príťažou. Veľká vďaka všetkým zdravotníkom, ktorí napriek množstvu práce z dôvodu ich nízkych počtov vedia čo je empatia.

To isté však platí pre administratívnych zamestnancov na rôznych úradoch, či poskytovateľov akýchkoľvek služieb a tovarov. Platí to však, a ešte v zvýšenej miere pre ľudí, ktorí sú súčasťou štruktúr Cirkvi. Doslovne ma bolí a som pohoršený, keď počujem o prípadoch, keď sa napríklad pri príprave na prvé sväté prijímanie našich malých detí kladú na ne požiadavky rôznych teologických vedomostí s tým, že sa im hrozí, že ak nebudú vedieť odpovedať, že sa im neumožní ísť na prvé sväté prijímanie. Jasné, tieto detičky musia vedieť základné veci a uvedomovať si, že neprijímajú oblátku do svojho žalúdka, ale v eucharistii samotného Ježiša do svojho srdca a musia vedieť niektoré základné veci dobra a zla rozlišovať a pod., ale skúšať ich prísne, ani pri nejakom školskom teste, takto by to náš Boh nikdy nerobil. Vyslovovať zo strany pastierov (kňazov) pri príprave na prvé sväté prijímanie na adresu detí, či už ide o deti majority, alebo minority, hoc aj v osadách, tvrdé a hrubé slová, nebodaj im hroziť, že im sviatosť nebude vyslúžená pre nevedomosť teórie, je podľa mňa celkom nevhodné. Z mojej strany môžem na ich adresu jasne povedať: „Beda takýmto pastierom!“ Jeden múdry kňaz sa vyslovil, že až ho raz bude súdiť Boh, tak nech jeho vina je skôr v tom, že bol až príliš milosrdný, akoby svojou prísnosťou a vyžadovaním povinností mal niekomu brániť v ceste k Bohu. Kto nemiluje ľudí, nemôže robiť službu v Cirkvi, pri ktorej prichádza do kontaktu s ľuďmi, lebo potom bude škodiť celej Cirkvi a zodpovednosť za jeho nelásku bude pred Bohom veľká: „Beda svetu pre pohoršenie. Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza.“ (Mt 18,7 SEB). „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doň nevchádzate, a tým, čo by chceli vojsť, nedovolíte.“ (Mt 23,13 SEB). „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Mt 18,6 SSV). Uvedomme si, že toto beda je na mieste, lebo hovorím o hrubosti a prísnosti k deťom, ktoré chcú prijímať Ježiša, a to zo strany tých, ktorí majú Ježiša reprezentovať. Potom nečudo, že v dospelosti tieto deti nechcú mať s Cirkvou nič spoločné.

Áno, mnohí túžime v spoločnosti i v Cirkvi po veľkých veciach. Možno prídu aj tie. Je však nanajvýš potrebné, ba v súčasnom svete až nevyhnutné, robiť predovšetkým malé a naše všedné veci s láskou: „Keď práca nie je pretkaná láskou, tak je zbytočná.“ (Matka Tereza) a neutekať od našich povinností. V rodine, v práci, pri koníčkoch, jednoducho pri všetkých vzťahoch. A ak to budeme robiť, Boh sa v našich životoch určite oslávi. Jemu všetka vďaka, česť, sláva a chvála naveky.