O čo menej pravdivosti určitá strana vykazuje, o to viac siaha k argumentačným faulom. V krajnom prípade k lynču – ale to až na Veľkú noc. Prípadne sa jednoducho aspoň odmlčí, keď nemá rozumnú odpoveď. Ak si otvoríme bestseller č. 1, môžeme si overiť, že diskutér s nickom Boží Syn nerozpráva len ako nejaký mystický prorok, ale ctí si racionálnu logiku a celkovo ide o elegantného verbálneho duelanta.

Ale najprv pár príkladov zdokumentovaných argumentačných faulov... Napr. keď je vyšetrovaný „slepý od narodenia“, ktorý je zároveň „neslepým od stretnutia s J.K.“ a farizeji nevedia, ako si poradiť s nepohodlným znamením, ktoré má podľa ich Písma sprevádzať pravé mesiášstvo (Jn 9, 1 – 34). Najprv spochybňujú, že šlo naozaj o vrodené postihnutie: „Neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. ´A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?´“. Po fáze popierania skúsia použiť tzv. apel na autoritu: „Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: ´Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.´“ Predvolaný však na to neskočí a postaví proti tomu fakty: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Farizeji opakujú otázky – zdanlivo nezmyselne, no zrejme v nádeji, že dokážu objaviť nejakú trhlinu. Dotyčný ich z tejto cesty asertívne zavráti: „Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Funguje to – hneď sa pohoršene ohradzujú, že sú predsa učeníkmi Mojžiša. Logická chyba: Ako keby sa viera v Mojžiša a očakávaného Vyvoleného vylučovala! Keď sú konfrontovaní s nevyhnutným záverom po aplikovaní princípov ich vlastného učenia (-„Hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť“), uchýlia sa už len k argumentu ad hominen: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A nakoniec univerzálne riešenie, keď niekto už nemá čo povedať: „vyhnali ho von“.

Keď sám Ježiš čelí rozhnevaným Židom v Šalamúnovom stĺporadí Jeruzalemského chrámu (Jn 10, 32-39), pokúša sa primäť ich k zdôvodneniu svojej agresivity, resp. rešpektovaniu židovskej právnej praxe: „Ukázal som vám veľa dobrých skutkov od Otca. Pre ktorý z nich ma kameňujete?“ Vtedy ešte sú schopní mu regulárne odpovedať, že „za rúhanie - preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom.“ Lenže Ježiš sa, podobne ako predtým ten slepý od narodenia, odvolá na spoločne zdieľaný, oboma stranami uznávaný filozofický rámec: „A nie je napísané vo vašom zákone: ´Ja som povedal: Ste bohmi´? Nuž ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo - a Písmo nemožno zrušiť! - prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet: ´Rúhaš sa´ za to že som povedal: Som Boží Syn?“ A neostane len pri tomto spôsobe argumentácie. Poukáže na aktuálne reálne udalosti: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ Na to mu však Židia nezačnú oponovať, že klame - teda že činy, ktoré spĺňajú definíciu očakávaných mesiášskych znamení, nikdy nevykonal. Ani mu nevytknú, že nechápe Boha ich viery, keď sa mu tie činy javia v súlade s Jeho charakterom. V oboch prípadoch by sa takým očividným prekrucovaním skutočnosti len verejne blamovali. Nie, oni prosto už nemajú čo namietnuť, a tak nastupuje opäť starý, dobrý fyzický útok: „Preto ho zasa chceli chytiť, ale on sa im vymkol z rúk“.

Odvolávať sa na autoritu rešpektovanú len jednou stranou by pri vyznávačoch odlišných svetonázorových systémov nedávalo zmysel. Asi ako keď niekto uznáva na prvom mieste hrubú silu (napr. jadrových zbraní), no jeho spolubesedník predpokladá ako základ spoločných hodnôt morálku (alebo napr. z morálky odvodené medzinárodné právo). Kým prídeme na to, že diskusia bola tým pádom od prvého slova odsúdená na bezvýchodiskovosť a iba prehĺbenie vzájomného nepochopenia, minuli sme zbytočne dve hodiny a jeden paralen. Ale situácia Židov bola v tomto iná – Ježiš sa mohol inteligentne opierať o Písma, čo aj opakovane robil. Napríklad keď ponúka iný pohľad na pôvod a skutočnú identitu Mesiáša (Mk 12 / Mt 22 / Lk 20): „Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako môže byť jeho synom?“ Reakcia znalcov Tóry bola veľavravná: „A nik mu nevedel odpovedať ani slovo.“ Alebo keď vyvodzoval z Písma život po smrti, aby usvedčil z omylu saducejov (Mt 22, 29-34 / Lk 20, 37-38): „A o vzkriesení mŕtvych ste nečítali, čo vám povedal Boh, keď vravel: ´Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba´? A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ Opäť je zachytená aj reakcia priamych účastníkov: „Keď to počuli zástupy, žasli nad jeho učením“, a o kúsok ďalej je explicitne zhrnuté, že saducejov „umlčal“. Alebo keď odráža obvinenie z porušovania soboty trhaním klasov (Mt12, 3-5 / Lk 6,3): „Nečítali ste, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? ... A v Zákone ste nečítali, že kňazi v sobotu porušujú v chráme sobotu, a predsa sú bez viny?“ Takých príkladov je v evanjeliách viac – väčšinou pri nich začína frázou „Nečítali ste / Nikdy ste nečítali...?“

Bezchybné ovládanie záväzných textov sa vždy hodí. Nielen ak ste právnikom, ale napríklad aj keď vás bude na púšti diabol provokovať citátmi z Biblie, a vy ho budete chcieť s prehľadom odpinkať proticitátmi ( - „Ale je aj napísané...“, Mt 4 / Lk 4. Ak by ste nezohnali púšť s diablom, dá sa to realizovať aj so štandardnými vchodovými dverami a párom Jehovových svedkov). No aj keď to vyžaduje schopnosti v oblasti pamäte a pohotovosti, nutným predpokladom, ako som spomínal, je spoločne akceptovaný referenčný rámec. Preto sa mi zdá azda ešte pôsobivejšie, keď sa oň Ježiš neopiera a využíva iba prostú logiku. Napríklad na vyššie uvedené obvinenie z nerešpektovania sabatu dokáže argumentovať aj čisto na základe prirodzeného úsudku, nielen posvätných zvitkov: „Nájde sa medzi vami človek, ktorý by svoju jedinú ovcu nechytil a nevytiahol z jamy, keby mu do nej padla, hoc aj v sobotu? ... A o koľko viac je človek ako ovca! Teda v sobotu slobodno dobre robiť“ (Mt 12, 1-5). Alebo keď jasne poukáže na absurdnosť obvinenia, že používa čiernu mágiu (Mt 12, 24-26): „Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne a nijaké mesto ani dom vnútorne rozdelené neobstoja. Ak satan vyháňa satana, je vnútorne rozdelený - akože potom obstojí jeho kráľovstvo?“ Pri svojom zatýkaní zas trefne poukáže na podozrivé okolnosti, ktoré prezrádzajú pofidérnosť postupu (Mt, 26, 55): „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma.“ Že mu to pálilo a dokázal svet komentovať optikou zdravého rozumu, ilustrujú aj ďalšie Jeho postrehy – napr. keď vyvodzuje hierarchiu dôležitosti (Mt 23, 16-20): „Hovoríte: ´Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho už viaže.´ Hlupáci a slepci! Čo je viac: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje?“ A tiež sa viackrát po nejakej slovnej prestrelke či trefnej kritike objavuje aj reakcia poslucháčov, napr. „I obdivovali ho“ - po pokuse vmanipulovať ho do politického buričstva otázkou o povinnosti platiť dane štátnej moci (Mk 12, 35-37).

No takisto sú zaznamenané Ježišove reakcie na správne používanie zdravého rozumu a bystrú argumentáciu iných ľudí, hoci aj v situácii, keď sa pokúšali oponovať Jeho odmietavej odpovedi. Stotník správne vyvodzoval, že tak ako v ozbrojených zložkách funguje subsidiarita a delegovanie právomoci, podobne to musí byť aj v duchovnom svete a Ježiš nepotrebuje byť osobne prítomný pri uzdravovaní sluhu v stotníkovej domácnosti: „Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ´Choď! - ide; inému: ´Poď sem!´ - tak príde; a svojmu sluhovi: ´Urob toto!´ - on to urobí.“ Ježiš bol doslova uveličený: „Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli.“ (Mt 8, 6-10). Podobne keď sa kanaanska matka chorej dcéry nedala odbyť, že Mesiáš má liečiť iba Izraelitov: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. ´Áno, Pane,´ vravela ona, ´ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.´“ To musela byť ale duchaplná erdeg-baba! Aj tú Ježiš pochválil a po tejto jej bystrej protiargumentácii jej žiadosti už vyhovel (Mk 7, 27-29 / Mt 15, 24-28). Skrátka, je nepochybné, že Boží Syn racionalitu v argumentácii oceňoval.

Kiežby si aj z tejto stránky Jeho charakteru brali diskutéri na sociálnych sieťach príklad! Pritom koľkí kresťania používajú logické chyby a argumentačné fauly – podľa mňa často aspoň polovedome, ak nie vyslovene zámerne – aby si uchránili svoje politické, filozofické či historické presvedčenie. Uchránili, žiaľ, pred faktami. Respektíve ich komplexným vyhodnotením - s tým môže byť tiež problém. Na Ježišovu prorockú víziu v Jn 12, že bude musieť byť „vyzdvihnutý od zeme“, mu farizeji predhodia protiargument „my sme počuli zo Zákona, že Mesiáš ostane naveky“. Možno je aj rozumne k veci a pravdivý. (I keď dodnes sa odborníci dohadujú, či implicitne vyplýva z Iz 52, 13-53, alebo zo Žl 88, 37, alebo odkiaľ to vlastne mali.) No čo ak sa na vec treba pozrieť voľnejšie – napr. že „ostať naveky“ nemusí nutne znamenať nekonečný život pozemského ľudského tela? Zdá sa, že Ježiš ich tou odpoveďou „Ešte chvíľku je svetlo medzi vami. ... Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synmi svetla“ nijako neopraví, iba vysvetľuje, že pozemská fáza večnej existencie Mesiáša je nenahraditeľná a časovo obmedzená, a oni sa vystavujú riziku premárniť historickú šancu tohto priameho kontaktu. Nakoniec, nebol by to jediný prípad, keď predstavy Židov o očakávanom Mesiášovi, hoci založené na posvätných textoch, neznamenali presné pochopenie podstaty – napr. čo sa týka nádeje vojenského vyslobodenia spod Rimanov. Aj tesne pred veršami s polemikou o „vyzdvihnutí zo zeme“ Ježiš vyslovuje vety, ktoré by potvrdzovali interpretáciu, že Mesiáš síce v istom zmysle „ostane naveky“, ale rozhodne to nemôže byť bez prechodu do inej formy jeho existencie: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. ... Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 23-25). Občas skrátka treba brať do úvahy širší kontext, nestačí jedno síce pravdivé, no zo súvislostí vytrhnuté tvrdenie. („NATO a USA toho tiež majú na rováši.“)

Čo by asi dnešní veriaci diskutéri odpovedali Ježišovi, keby sa ich opýtal, či aj v digitálnom priestore debatujú úplne nezaujato a s úprimným, pokorným smädom po pravde, aký mal očividne aj Nikodém, keď sa on ako profík s kvalifikáciou prišiel informovať u „amatéra“ na podmienky spásy („Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“ – Jn 3, 4)? Moment, a nie je vlastne isté, že On sa ich na to raz naozaj opýta?