Bol som smutný pri prosbách na nedeľnej rannej omši, kedysi sa volala smrtná; nepridal som sa k prosbe za blahorečenie biskupa Jána a aby sme ho mohli uctievať na oltári.

Blahoslavení ste, povedal o prenasledovaných Ježiš. A uctievať na oltári chcem len Jediného.

Chýbala mi tam prosba za ukončenie ukrutného utrpenia, za spravodlivý mier. Unaviac sa rezignovali sme pred Bohom. Možno je pohodlnejšie žiť vo svojej bubline.

Vyvesiť bielu vlajku na Ukrajine, prorokuje nástupca František.

Vyvesiť ju má Ukrajina, špeciálne nezrovnám ich domy so zemou, sľubuje veliteľ Vladimirovič.

Vyvesiť ju má Ukrajina, oddane opakuje mierotvorca Robert. A vlastne tam ani vojna nie je. Len kde tu...

Vyvesiť bielu vlajku a vyjednávať. „Slovo vyjednávať je odvážne slovo.“ Chýba iná odpoveď. Možno sa máme zamyslieť nad sebou, prísť na to každý sám.

Vyvesiť bielu vlajku máme pred Bohom!

S nádejou sa pozeráme teraz na našich veľkňazov. S nádejou, ako sa pozerali Izraeliti na kňazov, keď im Jozue kázal vojsť do rieky Jordán pred samotným ľudom a zostať tam, pokým všetci neprejdú na druhý breh. Títo kňazi museli urobiť doslova krok viery. Hoci zjavne nemohli vedieť, či rieka prestane tiecť, dôverovali slovu, ktoré Jozue dostal od Pána.

S nádejou sa pozeráme teraz na našich biskupov, kňazov, pastorov, predstavených Cirkvi. S nádejou, že urobia krok viery v Ježišovu autoritu a silu nad mocnosťami tohto sveta, Jeho kráľovskú moc, ktorá stojí za nami. Krok viery, ktorým sa postavia na živé Božie slovo, ktoré má silu a moc, ktorému nič nie je nemožné:

„Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20)

Jednomyseľne! To znamená „neoddelene“, ale spoločne so všetkými sestrami a bratmi v Kristovi.

Nájdu však na to odvahu?