Nielen v živote jednotlivých ľudí, ale aj v pôsobení inštitúcií, ktoré si ľudia pre pospolitý úžitok vytvárajú, prichádzajú významné výročia, pri ktorých sa zvykne bilancovať, spomínať a oslavovať.
Tento rok taká chvíľa nastala pre náš Inštitút pre pracovnú rehabilitáciu občanov so ZP v Bratislave a preto by som veľmi chcel zagratulovať k 60. výročiu vzniku tejto jedinečnej inštitúcii. Veľká vďaka jednoznačne patrí nášmu zriaďovateľovi Ministerstvu práce sociálnych vecí a rodiny. Náš Inštitút má teda za sebou dôstojnú 60 ročnú históriu naplnenú činorodou prácou.
Stredobodom nášho záujmu bol a je holistický prístup k žiakom a ku klientom. Je to pohľad, ktorý si žiada hlboké sebapoznanie a vždy je ušitý na mieru každému jedincovi. Na našich žiakov a klientov sa nemožno pozerať ako na biologický preparát a uzlíček bolestí.
Veci treba aj merať, ale zmeraná veličina je len číslo, napríklad TK 120 / 80 a čo stým. Ak chceme dať číslu zmysel, hodnotu atď. tak k tomu potrebujeme jednoznačne komplexný pohľad. Žijeme v relatívnej realite a tie presne odmerané hodnoty je treba zaradiť do kontextu.
Súčasný turbulentný vývoj vo svete a dlhodobé pod financovanie školstva a vedy, zdravotníctva a inštitúcii so sociálnym zameraním na Slovensku nevytvárajú vždy optimálne prostredie pre kvalifikovaný rozvoj. Napriek tomu je náš Inštitút stabilizovaný pilier s vyváženou kvalifikačnou štruktúrou a s dobrými
výsledkami.
Je vyjadrením sociálnej zodpovednosti štátu a je otázne, či by v súčasnom období vôbec vznikol, keď veľká časť politikov a oligarchie si myslí, že štát má byť minimálny.

Počet a rozmanitosť voliteľných predmetov, ktoré naša škola (ktorá je súčasťou IPR) žiakom poskytuje, voľnočasové aktivity školy i zoznam aktivít, do ktorých sa škola zapojila a zapája sú jasným dôkazom toho, že naša škola žije životom bohatým na udalosti a že naši žiaci sú vysoko motivovaní
pracovať na sebe a rozvíjať sa.
K holistickému prístupu by sme sa nedopracovali bez Centra pracovnej a sociálnej rehabilitácie a úseku zdravotnej starostlivosti a liečebnej rehabilitácie.
Veľká vďaka patrí aj úseku ekonomickému a prevádzkovo technickému., ktoré vytvára podmienky pre rozvoj IPR.

Verím, že naši zamestnanci v IPR majú niekoľkonásobne väčší tvorivý potenciál ako sami dnes využívajú. Každý z nás môže byť lepší, tvorivejší a úspešnejší ako sme dnes. Mojím najväčším prianím je, aby sa zvýšil počet tých, ktorých posiela IPR do života s chladnou hlavou, horúcim srdcom a s nádejou.
Verím, že náš Inštitút bude i naďalej studnicou poznania, ale aj zdrojom mravného rozvoja a dôstojnosti človeka. Toto želanie by malo byť zároveň mojím a našim verejným záväzkom.

Nebude to však jednoduché, pretože v existujúcej kapitalistickej realite v zdravotníctve, keď sa počítajú hlavne výkony a peniaze, je malý zázrak, keď sa skupina ľudí zameriava na výsledky v druhých ľuďoch. Aby toto fungovalo, človek často musí robiť veci, za ktoré mu nikto nezaplatí a odmenu dostane len
formou pozitívnej energie.

Som presvedčený, že pomáhať druhým ľuďom je najkrajší prejav humanity, ochrany a rozvoja ľudských práv, medzi ktorých základnými ľudskými právami sú aj sociálne práva. Od čias Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa sociálne práva stávajú základnými ľudskými právami. A my tieto sociálne práva napĺňame každodennou prácou, prípravou odborníkov vysielame do praxe ľudí so schopnosťou plnohodnotných pracovníkov.

Ako teda vnímam ďalšiu víziu? Aby sme svoje najlepšie sily venovali boju so sociálnym utrpením a neuspokojili sa, kým sa neodhalia a nenasmerujú všetky materiálne prostriedky na lepší a ušľachtilejší život.

Dušan Piršel