Bolo to unikátne stretnutie, ktoré malo v ťažkom období studenej vojny a mnohých ozbrojených konfliktov (iránsko-iracká vojna, vojna v Afganistane, americké bombardovanie Líbye atď) vyjadriť túžbu po mieri a pokoji. Bol to zo strany vtedajšieho pápeža odvážny krok. Nie každý ho však aj pochopil a prijal.

Stretnutie sa uskutočnilo v pondelok 27. októbra. Keďže moslimovia slávia piatok, židia sobotu a kresťania nedeľu, niet divu, že dátum pripadol na pondelok - nikto nemal byť privilegovaný.

Pápežovo pozvanie prijalo celkom 47 delegácií, ktoré zastupovali 13 náboženstiev. Medzi nimi boli kresťania, židia, moslimovia, budhisti, hinduisti, no zároveň aj reprezentanti džinizmu, sikhizmu, zoroastrizmu, niekoľkých afrických a amerických tradičných náboženstiev.

Kresťanstvo bolo zastúpené okrem katolíkov aj pravoslávnymi kresťanmi, starokatolíkmi a anglikánmi. Z protestantských denominácií boli prítomní napríklad evanjelici, baptisti, metodisti a kvakeri. Medzi zúčastnenými bol aj český primas kardinál František Tomášek alebo Matka Tereza z Kalkaty.

Na stretnutí bol aj vtedajší taliansky minister zahraničných vecí Giulio Andreotti a diplomati z OSN. Zaujímavé je, že OSN vyhlásila rok 1986 za svetový rok mieru. Pápež Ján Pavol II. zároveň nadviazal na tradíciu svojho predchodcu Pavla VI., ktorý v roku 1967 vyhlásil 1. január za svetový deň mieru.

Pápež síce vyhlásil, že stretnutie nie je v žiadnom prípade náboženským synkretizmom a modlitby jednotlivých náboženstiev sa mali uskutočniť na oddelených miestach, no zároveň sa objavili hlasy v samotnom vnútri kresťanstva, ktoré tieto aktivity kritizovali a niektorí dokonca hovorili o odpadnutí od pravej viery.

Aká je pravda?

Katolíci, nekatolíci a nekresťania

Stretnutie v Assisi sa nieslo aj v duchu nedávneho II. vatikánskeho koncilu (1962-65), ktorého plodom bola okrem iného aj deklarácia katolíckej cirkvi k nekresťanským náboženstvám (Nostra aetate).

V dokumente nájdeme to, že katolícka cirkev „nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“

Na strane druhej sa však cirkev nevzdáva svojho učenia a identity a dodáva, že jedine v Kristovi človek nájde plnosť náboženského života a ktorý je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľudstvom.

Česká teologička Denisa Červenková píše, že „zámerom koncilu rozhodne nebolo umenšiť úlohu cirkvi v otázke spásy. Cirkev zostáva miestom a nástrojom spásy. Cieľom je pýtať sa, ako sa k nej dostať a ako na ňu lepšie poukázať.“

Červenková zároveň uvádza, že vzrástol význam dialógu a to nielen k nekatolíkom a nekresťanom, ale aj vo vzťahu k sekulárnej spoločnosti a v samotnej cirkvi ako takej.

To, že kresťania vnímali aj v iných náboženstvách „zrnká pravdy“ nebolo nič nové. Už cirkevní otcovia z prvých storočí po Kristovi (napr. Justín Mučeník) hovorili o tom, že to dobré a správne z náuk antických filozofov bolo prípravou pre Krista.

Memoriál venovaný modlitbovému stretnutiu v Assisi. (Foto - wikimedia)

Rovnako Origines v komentári k Matúšovom evanjeliu videl v troch učencoch z východu, ktorí sa prišli pokloniť malému Kristovi predobraz národov, ktoré prichádzajú ku Kristovi a k spáse cez ich prostriedky a znamenia.

Jedným z najznámejších výrokov vo vzťahu katolíkov k ostatným náboženstvách je „mimo cirkvi niet spásy“ („extra ecclesiam salus non est“). Jeho autorom bol svätý Cyprián (zomrel v roku 258), biskup z Kartága, ktorý týmto vyzýval kresťanov, aby z cirkvi neodchádzali, pretože kde by našli prostriedky k spáse ako v (katolíckej) cirkvi?

Cyprián na inom mieste píše, že „kresťan nemôže mať Boha za Otca, ak nemá cirkev za svoju matku.“ A prirovnáva cirkev k Noemovej arche, ktorá je záchranným korábom. Cyprián však nezavrhuje neveriacich a ani inovercov. Výrok „mimo cirkvi niet spásy“ preto musíme chápať v danom historickom kontexte.

Neskôr však tento výrok dostal oveľa rigidnejšie interpretácie. Fulgentius (467-532) píše, že „všetci pohania, židia, heretici a schizmatici skončia po smrti v zatratení, ak sa nepripoja ku katolíckej cirkvi.“

Faktom je, že stredoveká cirkev zdôrazňovala jedinečnosť kresťanstva a seba samej v otázke spásy. Dobové dokumenty a koncily hovorili aj v súvislosti so sektami albigéncov alebo katarov o dôležitosti krstu, jednoty cirkvi a cirkvi ako Kristovho tela.

Dokument Florentského koncilu z roku 1442 sa dokonca odvoláva na Fulgentia a uvádza, že „cirkev pevne verí, vyznáva a učí, že nikto z tých, ktorí sa nachádzajú mimo katolícku cirkev nielen pohania, ale aj židia, heretici či schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote, ale prídu do večného ohňa pripraveného pre diabla a jeho anjelov.“

Potreba dialógu

Ani obdobie stredoveku nemožno vnímať jednostranne a čierne. Na ilustráciu aj vzťah katolíckej cirkvi k islamu nebol vyhranený čisto negatívne. Ak si odmyslíme to, že kresťania viedli proti moslimom výpravy a viedli ostré polemiky, ktoré označovali islam za „súčet všetkých heréz,“ našli by sme aj pozitívnejšie vyjadrenia.

Tak napríklad pápež Gregor VII. v roku 1076 listom moslimskému kráľovi Anzirovi z Mauretánie poďakoval za dary a za slobodu pre väzňov. Zároveň písal, že kresťania a moslimovia vyznávajú jediného Boha a nabádal k zmierlivosti.

Vzťahom kresťanstva a iných náboženstiev sa zaoberali aj ďalší teológovia stredoveku a raného novoveku. Medzi nich patria Pierre Abélard, Raymond Llull, Tomáš Akvinský alebo Mikuláš Kuzánsky. Mnohí z nich vyzývali na pokoj a vzájomné porozumenie. Abélard napríklad píše, že napriek rozdielom medzi rôznymi náboženstvami, všetci hľadajú v podstate toho istého Boha. Abélard vidí spoločnú platformu pre dialóg medzi rôznymi náboženstvami v prirodzenom zákone.

Zámorské objavy a misijné aktivity kresťanov v Novom svete priniesli otázku spásy príslušníkov rôznych kmeňových spoločenstiev, ktorí nikdy predtým o Kristovi nepočuli. Ako môže byť zatratený človek, ktorý ani nemal možnosť počuť o evanjeliu, prípadne mu (neraz tyranskí) kolonizátori priniesli znetvorenú tvár Božej cirkvi?

Už pred II. vatikánskym koncilom, konkrétne v roku 1949 sa katolícka cirkev ohradila voči striktnej interpretácii tézy „mimo cirkvi niet spásy“ od amerického jezuitu Leonarda Feeneya podľa ktorého spásu môžu dosiahnuť iba katolíci. Na opačnom brehu boli modernisti, ktorí videli v rôznych náboženstvách iba rôzne cesty k tomu istému Bohu. Aj tento pohľad katolícka cirkev odmietla.

Ján Pavol II. vnímal stretnutie v Assisi ako príležitosť ukázať čoraz viac sekularizovanej spoločnosti hodnotu modlitby. Mier a pokoj sa nedosiahne iba politickým a ekonomickým rokovaním, ale majú aj nadprirodzený rozmer. A modlitba bola účinným prostriedkom k dosiahnutiu mieru, ktorý sa v prvom rade rodí v ľudskom srdci. V polovici 80. rokov 20. storočia ešte stále nepominula hrozba jadrovej vojny a tak otázka mieru bola stále naliehavejšou. Existencia samotného prežitia ľudstva bola v ohrození.

Pápež niekoľko dní pred stretnutím na generálnej audiencii vysvetlil jeho cieľ - modlitby za mier a pokoj vo svete. Nejde o žiadny prejav synkretizmu a ani o zlúčenie všetkých náboženstiev do jedného supernáboženstva. Červenková píše, že Ján Pavol II. chcel ukázať, že je možné aj týmto spôsobom svedčiť o Ježišovi Kristovi a pritom uznať v iných náboženstvách to dobré a hodnotné.

Apostáza v Assisi?

Nie všetci prijali aktivity vtedajšieho pápeža v oblasti medzináboženského dialógu. Niektorí kresťania v tom videli podrývanie katolíckej viery a spochybňovanie toho, že Ježiš Kristus je jediným prostredníkom a spasiteľom. Iní začali dokonca hovoriť o apostáze (odpadnutí od viery) Jána Pavla II.

Na internete bežne nájdeme rôzne videá o „satanskom a synkretickom charaktere“ Assisi 1986 a ďalších medzináboženských stretnutí. Kritika prišla aj od francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvra, ktorý založil tradicionalistické kňazské Bratstvo svätého Pia X.

Mnohí ľudia však nesprávne interpretujú tieto stretnutia a vysvetľujú si ich ako spoločné modlitby. O tom to však nebolo, sám Ján Pavol II. vysvetľoval, že „boli sme tam spolu, aby sme sa modlili, ale nie na to, aby sme sa modlili spolu.“

Katedrála svätého Rufina v Assisi - miesto, kde sa v roku 1986 modlili kresťanské delegácie. (Foto - jpiionline.pl)

O rozruch sa však postarali budhisti, ktorí dali sochu Budhu na oltár kostola svätého Petra v Assisi. Mnohí v tom pochopiteľne videli znesvätenie. Portál catholic.com uvádza, že Ján Pavol II. a ani žiaden predstaviteľ katolíckej cirkvi nedovolili podobné umiestňovanie náboženských predmetov. Budhisti si pravdepodobne neuvedomili to, čo urobili a neskôr sa to už neopakovalo.

Novinár Sandro Magister netajil svoje rozpaky nad istými gestami: „Bolo to občas prehnané. Niektoré kostoly v Assisi boli vyčlenené na modlitby pre afrických animistov, budhistov alebo hinduistov akoby to boli neutrálne miesta bez nezmazateľnej kresťanskej hodnoty.“

Švajčiarsky kňaz Joseph Bisig, najprv člen Kňazského bratstva svätého Pia X. a neskôr bratstva svätého Petra však písal, že nevidí nič zlé na tom, že sa katolíci stretávajú s nekatolíkmi a vedú dialóg ako tomu bolo napríklad v Assisi. „Bolo zrejmé, pokračuje Bisig, že v Assisi nebola žiadna spoločná modlitba, ale každá skupina sa modlila individuálne. V ťažkom období studenej vojny a iných konfliktov bolo potrebné modliť sa za mier. Toto bol účel stretnutia a žiaden iný.“

Hovorilo sa aj o tom, že vtedajší šéf Kongregácie pre náuku viery, kardinál Ratzinger mal rezervovaný až odmietavý postoj k stretnutiu v Assisi. Pápežov osobný tajomník, kardinál Dziwisz však tieto fámy poprel. Sám Ratzinger, už ako pápež Benedikt XVI. sa zúčastnil ďalšieho medzináboženského stretnutia v Assisi.

Vyhlásil, že „prešlo 25 rokov od chvíle, keď Ján Pavol II. pozval po prvý raz zástupcov náboženstiev celého sveta do Assisi na modlitbu za pokoj. Čo sa odvtedy udialo? V akom bode sa dnes nachádza kauza pokoja? Vtedy pokoj vo svete ohrozovalo nebezpečenstvo vyplývajúce z rozdelenia planéty na dva proti sebe stojace bloky. Viditeľným symbolom tohto rozdelenia bol Berlínsky múr, ktorý prechádzal uprostred mesta a bol hranicou medzi dvoma svetmi. V roku 1989, tri roky po Assisi, múr padol – bez preliatia krvi. Zrazu obrovské arzenály, ktoré boli za múrom, stratili význam. Stratili schopnosť terorizovať. Vôľa národov po slobode bola silnejšia ako arzenál násilia“

Zdroje

Denisa Červenková - Katolícky pohled na náboženskú pluraitu

Assisi 1986 — Day of Prayer for Peace. Meeting of World Religions - JP2online

Did St. Pope John Paul II Authorize Buddhist Worship? | Catholic Answers Q&A

Titulný obrázok - jp2online.pl