Naša krajina je jedným z najkrajších miest na svete. Osobitne to môžeme vnímať na jar počas slnečných dní, keď nad hlavou máme azúrové nebo a obklopuje nás zeleň našej prírody. V lúčoch slnka môžeme vnímať vône kvitnúcich kvetov a stromov, a tiež sa môžeme započúvať do intenzívnejšieho spevu vtákov a cvrlikania svrčkov. Síce aj nás trápi celosvetové otepľovanie, ale stále sa môžeme tešiť miernej klíme a dostatku vody. Tej vody, ktorá je životom našej krajiny. Tiež ostáva v platnosti, že čo dolina, to trošku iný svet, a táto rôznorodosť na tak malom území dotvára čaro nášho Slovenska.

Naše Slovensko to v minulosti nemalo ľahké. Od vlastného sformovania sa národa, cez vydobytie si nezávislosti a národné výhry a výslnia, ako i prehry a tienisté stránky našej histórie, až po súčasné moderné Slovensko začlenené v rodine európskych národov. Slovenský príbeh, nech nám kto chce, hovorí čo chce, je jednoznačne príbehom úspešným. Nie je to príbeh mocnosti, nie je to ani príbeh starodávneho národa, či umelý produkt silných tohoto sveta. Je to príbeh mnohých normálnych ľudí s ich každodennými povinnosťami, ktorí si uvedomili, že ich toho spája oveľa viac ako rozdeľuje, a že svoje záležitosti si chcú spravovať sami a sú odhodlaní preto niečo i obetovať. Vďaka tejto námahe mnohých pred nami, je naše Slovensko dnes na takej úrovni v rôznorodých oblastiach života spoločnosti, ako nikdy v minulosti. Naša štartovacia pozícia je oveľa lepšia, ako štartovacia pozícia akejkoľvek generácie pred nami. Áno, máme mnohé problémy, ale to, že sa máme všeobecne lepšie ako kedykoľvek v minulosti, je skutočnosť. Kto neverí, nech sa na to spýta svojich žijúcich predkov.

Moji predkovia pochádzali z chudobných pomerov mnohodetných rodín, pričom niektorí boli pre svoju vieru v minulom režime znevýhodnení. Starý otec sa zastal kňaza, ktorého prišla zobrať štátna bezpečnosť a na niekoľko mesiacov skončil v Jáchymove a stará mama s malými deťmi zostala sama. Nezažil nijaké fanfáry ani po svojom prepustení, alebo že by neskôr dostal štatút politického väzňa, ako sa ním niektorí aj pochvália, v podstate sa toho však ani nedožil a zomleli ho ťažkosti života. Stigmatizované týmto však boli všetky jeho deti, vrátane mojej mamy, čo ich však priviedlo k sebadisciplíne, húževnatosti a pracovitosti. Ja môžem dnes deťom na Vianoce darovať mnoho a rôznorodých darčekov. Moja mama spomína, že vianočným darčekom boli niekedy pre ňu pomaranče, či iné jednoduché tovary (napr. voňavé mydlo, ktoré si dávala do skrine pod veci, aby jej voňali), nad ktorými sa dnes ani nezamyslíme, že ich denne máme. Skutočne, máme sa oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým.

Ako veriaci, denne s manželkou ďakujeme aj za to, že môžeme žiť v bezpečnej krajine. Krajine, ktorá je slobodná, demokratická a hospodársky rozvinutá. Áno, máme svoje problémy, ale pozrime sa na ostatné krajiny sveta a zistíme, že patríme skutočne k najrozvinutejším štátom. Možno sú naši západní susedia ekonomicky silnejší a v niektorých oblastiach sú ďalej, ale pozrime sa aj niekde do Afriky, Ázie, či Južnej Ameriky, kde nemajú ľudia niekedy garantované ani právo na život, nie že ešte nejaké sociálne práva. Pri svojej dennej modlitbe však nezabúdame ani na prosby za všetkých v štáte, ktorí majú akúkoľvek verejnú moc, aby ju vykonávali múdro, čestne, zodpovedne, odborne a vo verejný prospech, ale aj bez pomstychtivosti.

Neupadnime do falošnej predstavy toho, že na našom Slovensku je zle. Máme sa v čom zlepšovať, ale pravdou je to, že sa máme dobre a spoločnými silami sa môžeme mať ešte oveľa lepšie.

Či sme ľavicovo, pravicovo, stredovo, kresťansky, či akokoľvek inak orientovaní, musíme zanechať vzájomné rozbroje a nanovo sa zamerať na to, čo nás spája a nie na to, čo nás rozdeľuje. Máme problém s korupciou? Áno, máme. Riešme ju teda spravodlivo prostriedkami práva, nie manipulatívne cez rôzne politické odkazy cez média, či sociálne siete. Máme problém s nenávisťou v spoločnosti? Opäť, zastavme sa, zvolajme odborníkov v jednotlivých oblastiach, aby sme poznali jej príčiny a následky, a na celoštátnej úrovni prijmime potrebné riešenia. Vykrikovaním na seba na nejakých verejných mítingoch, protestoch a zhromaždeniach, či vypisovaním urážlivých komentárov na sociálnych sieťach nič nevyriešime, len tak hádžeme ďalšie poleno do ohňa nenávisti a rozdelenia.

Už rímsky filozof a štátnik Seneca povedal, že: „Človek má byť svätou vecou človeku.“ Pristupovať k sebe teda máme sväto, to je predovšetkým s úctou a rešpektom dôstojnosti a integrity druhého človeka. Nemôžeme ovplyvniť ako bude k druhým pristupovať náš sused, priateľ, či známy, určite však môžeme ovplyvniť, ako budeme k druhým pristupovať my sami, a to aj k tým, voči ktorým niečo máme.

Ak nenávisť, neúcta, či absencia elementárnej slušnosti je vatrou, ktorá zahorela na našom Slovensku, každý jeden z nás je tým polenom, ktoré môže z tejto vatry vybrať, či ešte lepšie vôbec ho do nej nevložiť. To je prvý krok, ktorý môžeme pre normalizáciu našich napätých vzťahov spraviť. Druhým je, že každý jeden z nás môže zoberať do rúk vodu slušnosti, úcty a rešpektu, a v spojení s odvahou, pevnosťou a vytrvalosťou môže tento oheň hasiť.

Ako občan našej krajiny všetkých politikov prosím, aby prestali škrtať zápalky nenávisti a vyvarovali sa silným slovám, ktoré ešte viac rozdeľujú spoločnosť. Atentát na nášho predsedu vlády je neprípustný a zlý čin, ale neprípustné sú aj reakcie politikov, ktorí hovoria o občianskej vojne, či akejkoľvek inej vojne v spoločnosti. Spoločnosť treba zjednocovať a upokojovať, nie strašiť a vyvolávať v nej nízke emócie.

Väčšina spoločnosti chce pokojný život a umiernenie vnútorne napätých vzťahov v krajine. Prosím, pamätajte na to. Pamätajte na to aj média. Nie všetky slová našich politikov stoja za ich zdieľanie verejnosti.

Každý z nás si dennodenne môže svojim aktívnym prístupom vybrať v akej krajine chce žiť. Či v krajine plnej zlých vecí, alebo v dobrej, prosperujúcej a úspešnej krajine, ktorej nedostatky vieme postupne s naším zapojením sa odstraňovať a zanechať našim deťom ešte lepší slovenský dom, aký sme zdedili po našich predkoch. Začať však musíme sami od seba, od svojich myšlienok, slov a skutkov. Mahátma Gándhí to výstižne vyjadril: „Tvoje myšlienky sa stávajú tvojimi slovami, tvoje slová sa stávajú tvojimi činmi, tvoje činy sa stávajú tvojimi zvykmi, tvoje zvyky sa stávajú tvojimi hodnotami, tvoje hodnoty sa stávajú tvojím osudom.“ Nakoľko to závisí od nás, zvoľme si dobrý osud nášho Slovenska, s dobrými hodnotami, zvykmi, činmi, slovami a myšlienkami nás, jeho príslušníkov. Je to len a len v našich rukách.

Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov

Pohľadom zdola na blankyt neba,
ponorený v zeleni jari,
kráčajúc kopcom s tieňom pred sebou,
za spevu vtákov a hudbe lúky,
mámený vôňou kvitnúcich stromov,
vnímam hlas tichý, ktorý mi vraví:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“

Život sa rodí, u zvery i ľudí zákon počatia i zrodu rovnaký je,
slasť i bolesť v jedno sa spojí, a tlkot nových sŕdc prinesie.
Tma brieždi svetlo, či svetlo brieždi tmu?
Smrť pohlcuje život, či život zráža smrti chuť?
Ten hlas však opäť myšlienky pretne a hlasnejšie dodá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“

V poteche vody, zmývajúcej z tela ťarchu celého dňa,
vo vedomí si výdobytkov doby, ovocia námah mnohých rúk,
v márnosti mnohých cieľov, vrcholov kopcov,
zbadajúc z nich vrcholy štítov, a takto dookola,
zdá sa čoraz vyššie nikdy nekončiac,
v tichu hlas ticho bolestne zvolá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“

Nočný sen tiež pokoj nedá,
nosiac závany krajín, ďalekých zemí, hlbokých vôd i šírych obzorov,
kde nemožne je možným a možne istým,
príbehy pestré pretrhnuté rannou nádejou.
Kloniac sa pred Pánom, v blízkosti Jeho a moci Jeho Slov,
v tej prosbe mojej vedenia Jeho a ochrany mne tých zverených,
hlas priamo s dôrazom dodá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“

A deň si ide tou svojou cestou,
na cesty všetkých ďalších dní,
krížiac tie cesty ľudského rodu,
tie milióny chodníkov biedy i radosti.
Diaľnica sveta kam nás to vedieš,
že strácame to najcennejšie čo máme,
ten poklad ľudskej ľudskosti?
Hlas jasne vraví:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“

Pohodlie, úspech a presadenie seba, bojovať, vyhrať a silný byť,
a hoc aj paláce z neba, nikdy nepreváži ľudským byť.
Človek, kdeže máš srdce a kdeže ideš spolu s ním?
Srdce ochotné v obeť denne seba dávať,
vidiace srdce potreby núdznych,
vidiace srdce, vediac opäť láskou žiť?
Bez hádok, sváru, pomsty a nenávisti,
odpustiac odlišný tlkot mnohých iných sŕdc,
prajúc im dobro, dobro a dobro.
Srdce vraviace i všetky počaté deti nechať žiť?
Telo z tela nášho a krv z krvi našej uprednostniť v dôvere v Neho
pred strachom z našich krátkych dní?
Kiežby, no hlas volá:
„Srdce človeka je choré, niet viac preň zázrakov.“

To srdce z kariéry, úspechu a víťazstva nerobiace si boha,
to srdce, kde peniaze nehrajú svoj prím,
to srdce milujúce opäť Boha
a všetkých bratov a sestry v Kristu s ním.
Srdce vidiace zázrak v rozkvete jari,
zázrak aj v zrode všetkých bytostí,
srdce, ktoré vie žasnúť a vnímať krásu stvorenstva Jeho,
Pôvodcu všetkých pravých radostí.
Srdce, v ktorom sa smiech i slza spoja nad celým našim životom,
prajúc si, by slepému ľudskému rodu opäť Ježišu Kriste otvoril si oči,
by jeho srdce bolo tvojim druhým domovom.

Lež srdce človeka je choré,
niet viac preň zázrakov,
niet viac preň bez Teba zázrakov.
Daruj mu srdce Svoje,
Srdce sŕdc plné zázrakov.