My kresťania veríme v jedného Boha v troch osobách – Otca, Syna (Ježiša) a Ducha Svätého, ktorí tvoria Najsvätejšiu Trojicu. Niekto túto trojitosť pripodobňuje k vode v jej troch skupenstvách kvapaliny, ľadu a pary, pričom stále ide o jednu podstatu, a to vodu. Alebo iný príklad je jablko, tvorené šupkou, dužinou a jadierkami, a taktiež ide o jednu podstatu, a to jablko. Niekto Boha Otca vidí najmä ako Stvoriteľa, Ježiša ako Vykupiteľa a Ducha Svätého ako Posvätiteľa. Duch Svätý je teda treťou Božskou osobou Najsvätejšej Trojice. Niektorí uvádzajú, že je to zosobnená láska medzi Bohom Otcom a Synom Ježišom. Boh Otec je v nebi. Ježiš žil na tejto zemi pred dvetisíc rokmi, a potom však tiež odišiel do neba za Otcom. Duch Svätý bol však po Ježišovom odchode do neba zoslaný na zem, aby nám v našich životoch pomáhal. Ako uvádza naše Nicejsko-carihradské vyznanie viery: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna.“ Ježiš bol počas svojho pozemského života obmedzený svojou telesnosťou a nemohol byť všade, vnímať všetkých a pomáhať všetkým. Duch Svätý je duch, teda tento limit nemá. Preto aj Ježiš povedal, že je pre nás lepšie, ak on odíde a príde Duch Svätý: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7 SSV).

Duch Svätý sa v rôznych obmenách spomína naprieč celým Svätým Písmom (Bibliou), jeho Starým i Novým zákonom (zmluvou). Je v ňom v rôznych významoch označovaný ako ruah/pneuma (vzduch, vietor, duša, dych, vôňa, sila, ktorá oživuje), či Paraklétos (Tešiteľ, Orodovník, Pomocník). Už hneď v prvej knihe Biblie – Genezis sa napríklad uvádza:

„Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží duch sa vznášal nad vodami.“ (Gn 1,2 SEB). Na tomto mieste chcem podotknúť že stvorenie sveta podľa súčasnej vedy (big bang, evolúcia atď.) si nijako neodporuje s biblickým opisom sveta. Čo veda pomenúva odborne, to biblický príbeh o stvorení zachytáva obrazne, s cieľom vyjadriť nadčasovo podstatu nás ľudí a naše miesto vo svete.

„Vtedy Hospodin, Boh, stvárnil človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7 SEB). A neskôr, keď sa osud človeka hriechom skomplikoval, Genezis zachytáva: „Hospodin povedal: ‚Môj duch nezostane večne v človekovi, lebo je telo; jeho vek bude stodvadsať rokov.‘“ (Gn 6,3 SEB). Tu je vyjadrené, že človek nie je tvorený len telom, ale má v sebe aj Boží dych života, Božieho ducha. Toto sú obrazy, ktoré zachytávajú našu podstatu.

V ďalších historických knihách Svätého Písma sa uvádza, že Boh niektorých ľudí osobitne obdaril svojim Duchom, za účelom plnenia rôznych dôležitých úloh v dejinách našej spásy, či už to boli vodcovské záležitosti, sudcovské záležitosti, ale aj umelecké, vojenské, prorocké a pod. Niekedy to bolo počas celého ich života, a niekedy len pre čas plnenia konkrétnej úlohy. Tu je pár príkladov:

„Hospodin povedal Mojžišovi: ‚Pozri, povolal som po mene Becaleela, Uriho syna, Chúrovho vnuka z Júdovho kmeňa. Naplnil som ho Božím duchom, múdrosťou, chápavosťou a zručnosťou v každej práci, aby mohol vypracovať návrhy na spracovanie zlata, striebra a bronzu, opracúvať drahokamy na osadzovanie, vyrezávať drevo a konať akúkoľvek prácu.‘“ (Ex 31,1-5 SEB).

Pôsobenie Božieho Ducha sa spomína aj pri sudcoch Izraela, napr. u Otoniela: „Zostúpil na neho Pánov duch a súdil Izrael. Vytiahol do boja a Pán dal do jeho ruky Chusana Rasataim, kráľa z Aram Naharajim, a jeho ruka zosilnela proti Chusanovi Rasataim.“ (Sdc 3,10 SSV), Gedeóna: „na Gedeona zostúpil Pánov duch...“ (Sdc 6,34 SSV), Jefteho: „Tu zostúpil na Jefteho Pánov duch...“ (Sdc 11,29 SSV), či Samsona: „Hospodinov duch začal v ňom pôsobiť v Machane-Dáne medzi Coreou a Eštaólom.“ (Sdc 13,25 SEB). „Samsona ovládol Hospodinov duch….“ (Sdc 14,19 SEB). „Keď prišiel do Lechi a Filištínci mu vyšli v ústrety s bojovým pokrikom, zrazu ho prenikol Hospodinov duch a povrazy na jeho ramenách boli ako ohňom opálené ľanové vlákna a putá na jeho rukách povolili.“ (Sdc 15,14 SEB).

Obdobne sa pôsobenie Božieho Ducha uvádza v živote niektorých Izraelských kráľov, napr. u Šaula: „Boh mu premenil srdce na inakšie a v ten deň sa splnili všetky tieto znamenia. Prišli ta, do Gabay, a oproti mu šiel zástup prorokov. Vtedy naň vstúpil Boží duch a bol medzi nimi vo vytržení.“ (1 Sam 10,9-10 SSV), či u Dávida: „Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho v prítomnosti jeho bratov. Počnúc týmto dňom spočíval na Dávidovi Hospodinov duch. Samuel potom vstal a odišiel do Rámy.“ (1Sam 16,13 SEB).

Ďalej sa Duch Svätý spomína aj v poučných a prorockých knihách Starého zákona, napr.:

„Duch Boží ma utvoril a dych Všemohúceho mi dáva život.“ (Jób 33,4 SEB).

„Neodvrhni ma od seba, neodnímaj mi svojho svätého ducha!“ (Ž 51 ,13 SEB).

„Obkľučuješ ma zo všetkých strán, svoju ruku kladieš na mňa. Žasnem nad tvojím poznaním, je privysoko, nedosiahnem ho. Kam by som odišiel pred tvojím Duchom, kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Keby som vystúpil na nebesia, si tam, keby som si ustlal v podsvetí, si tam.“ (Ž 139,5-8 SEB).

„Spočinie na ňom duch Hospodina, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a Hospodinovej bázne.“ (Iz 11,2 SEB).

Taktiež v deuterokánonickej knihe Múdrosti je opis a chvála múdrosti, ktoré však veľmi dobré vystihujú vlastnosti Ducha Svätého, aký krásny Duch Svätý je:

„Veď v nej je duch rozumný a svätý, jedinečný, mnohostranný, jemný, hybký, prenikavý, nepoškvrnený, jasný, nepremenlivý, milujúci dobro, bystrý, nezadržateľný, dobročinný, ľudomilný, pevný, stály, pokojný, všemohúci, všetko vidiaci, prenikajúci všetkých duchov — chápavých, čistých, najjemnejších. Múdrosť je totiž pohyblivejšia než akýkoľvek pohyb, pre svoju čistotu prechádza a preniká cez všetko. Veď je dychom Božej moci, je neporušeným výronom slávy Všemohúceho, preto do nej nemôže vniknúť nič poškvrnené. Je odbleskom večného svetla, bezchybným zrkadlom Božieho pôsobenia a obrazom jeho dobroty. Hoci je len jedna, môže všetko, hoci ostáva rovnaká sama v sebe, obnovuje všetko, a keď z pokolenia na pokolenie prechádza do zbožných duší, tvorí Božích priateľov a prorokov. Veď Boh miluje iba toho, kto spolunažíva s múdrosťou. Ona je nádhernejšia ako slnko, prevyšuje celý hviezdny svet, pri porovnávaní so svetlom sa potvrdzuje jej prednosť. Po svetle totiž nasleduje noc, ale proti múdrosti zloba nič nezmôže.“ (Múd 7,22-30 SEB).

Keď sa preklopíme do Nového zákona, kde je už hlavnou postavou Ježiš, tam je už pôsobenie Ducha Svätého tak podstatné, že bez neho sa nič veľké a dôležité nedeje. Celý Ježišov život je založený na pôsobení Ducha Svätého, či už ide o jeho počatie v Máriinom panenskom lone, krst v Jordáne, jeho verejné účinkovanie i zavŕšenie jeho poslania spasiť (zachrániť) padnuté ľudstvo z moci hriechu a smrti. Napríklad:

„Anjel jej odpovedal: ‚Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.‘“ (Lk 1,35 SSV).

„Keď o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: ‚Jozef, syn Dávida, neboj sa prijať Máriu, svoju ženu. Veď to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.‘“ (Mt 1,20 SEB).

„A vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebesia a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho.“ (Mk 1,10 SEB). „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil po púšti.“ (Lk 4,1 SEB). „Ježiš sa v moci Ducha vrátil do Galiley a zvesť o ňom sa rozšírila po celom okolí.“ (Lk 4,14 SEB).

„Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 13,13 SEB).

„Ježiš odpovedal: ‚Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.‘“ (Jn 3,5-6 SEB).

„Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24 SEB).

Duch Svätý je označovaný aj ako Pomocník, Obhajca, Učiteľ a Tešiteľ – Paraklétos. Všetky tieto, ale aj iné jeho pomenovania vyplývajú z úloh, ktoré robí v našich životoch:

„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby bol s vami až naveky — Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď zostáva pri vás a bude vo vás.“ (Jn 14,15-17 SEB).

„No Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ (Jn 14,26 SEB).

„Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude vydávať o mne svedectvo.“ (Jn 15,26 SEB).

„Keď však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo bude počuť. Bude vám zvestovať aj to, čo príde.“ (Jn 16,13 SEB).

Vyššie uvedené biblické verše hovoria o tom, že Ježišovo pôsobenie bolo založené na Duchu Svätom, ktorý na ňom spočíval. Po svojom vzkriesení Ježiš dal toho istého Ducha Svätého svojim nasledovníkom:

„Ježiš im znova povedal: ‚Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.‘ A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: ‚Prijmite Ducha Svätého.‘“ (Jn 20,21-23 SEB).

Týmto zrýchleným prebehnutím cez biblické knihy sa dostávame až do dňa Turíc, kedy na Ježišových nasledovníkov zostúpil Duch Svätý:

„Keď nadišiel deň Turíc, všetci boli spolu na tom istom mieste. Tu sa odrazu strhol z neba hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. Ukázali sa im akoby ohnivé jazyky rozdelené tak, že na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme sa práve zdržiavali Židia, zbožní ľudia zo všetkých národov pod nebom. Keď zaznel ten zvuk, zbehol sa veľký dav. Boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojou vlastnou rečou. Celí bez seba a v úžase si medzi sebou hovorili: ‚Vari nie sú všetci títo, čo hovoria, Galilejčania? Ako je možné, že každý z nás ich počuje hovoriť vo svojej materinskej reči?… my všetci ich počujeme rozprávať o veľkých Božích veciach svojím jazykom.‘ Všetci žasli a v rozpakoch hovorili jeden druhému: ‚Čo to má znamenať?‘ Iní si však robili posmešky a hovorili: ‚Opití sú z mladého vína.‘“ (Sk 2, 1-13 SEB).

Takto sa dostávame až do súčasných čias pôsobenia Ducha Svätého v našich životoch, životoch tých, ktorí Ducha Svätého prijali, či príjmu. Kto má záujem dozvedieť sa o pôsobení Ducha Svätého viac, odporúčam mu prečítať si Skutky apoštolov a všímať si miesta, kde sa spomína.

Čo v našich životoch Duch Svätý spôsobuje? Predovšetkým to, že budeme schopní nasledovať Ježiša a porozumieť veciam, ktoré učil, ako i konať podľa nich. Ďalej budeme schopní žiť to, že Boh je našim Otcom. Budeme mať k dispozícii najlepšieho pomocníka, radcu, toho, kto nás posilňuje, dodáva odvahu, povzbudzuje, vedie, napráva, učí, či potešuje. Opäť uvediem pár príkladov z Božieho Slova:

„Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče.‘ Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení.“ (Rim 8,14-17 SEB). Áno, Duch Svätý nám dosvedčuje, že sme Božie deti, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia. Zamyslíme sa nad tým, toto je jedna z najdôležitejších vecí, ktorú môžeme a máme žiť – naša skutočná identita, z ktorej môžeme čerpať autoritu do nášho života viery, obdobne ako to robil Ježiš.

„Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi.“ (Rim 8,26 SEB).

„Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16 SEB). Opäť sa zastavme a na rozumovej i emočnej úrovni vnímajme, že sme Boží chrám.

„No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“ (Gal 5, 22-23 SEB).

„A neopíjajte sa vínom, lebo v ňom je samopašnosť, ale buďte naplnení Duchom.“ (Ef 5,18 SEB).

„Boh nám totiž nedal ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2Tim 1,7 SEB).

Ducha Svätého ľudia z prostredia mimo Cirkvi vnímajú niekedy tak, že sa dozvedia o niektorých daroch a charizmách Ducha Svätého, ktoré im prídu čudné, napr. hovorenie jazykmi, pričom môžu počuť z úst kresťanov neznáme slová, či slabiky, čo napr. apoštol Pavol opísal ako „cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1Kor 13,1 SSV). Dary a charizmy Ducha Svätého slúžia na budovanie Cirkvi a jej členov. Opísané sú napríklad v 12. kapitole Prvého listu Korinťanom a v 14. kapitole Prvého listu Korinťanom, ak by mal niekto záujem dozvedieť sa o nich viac. Oni však nie sú cieľom, ale len prostriedkom, aby náš život prinášal dobré ovocie: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť a pod. Aj apoštol Pavol, hoci odporúča ich horlivo hľadať, uvádza, že omnoho dôležitejšia je láska, resp. že láska má nás pohýnať k ich používaniu, nie senzačnosť, či snaha vyniknúť, alebo mať moc:

„Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zvučiaci činel. A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím. Ak by som rozdal všetok svoj majetok, a ak by som vydal svoje telo, aby som sa mohol chváliť, no lásku by som nemal, nič by mi to neosožilo.“ (1Kor 13,1-3 SEB).

Duch Svätý je ten, kto je absolútnou podstatou a súčasťou nášho kresťanského života. Vonkoncom nie niečo neosobné na typ ezoteriky, energie, či bájok. Je to osoba, ako ja alebo Vy, majúca všetky atribúty osoby, Duch Ježišov.

Tak prosíme ťa Duchu Svätý naplň nás - Ježišových nasledovníkov a konaj v nás a prostredníctvom nás všetko, čo chce Otec i Ježiš v nás a prostredníctvom nás vykonať, aby Tvoje kráľovstvo, kráľovstvo spravodlivosti, pokoja a radosti (Rim 14,17) bolo medzi nami a zaplnilo celý svet.