Má viera v Boha a Cirkev dnešným ľuďom ešte čo ponúknuť?

Ako mnohí iní z nás, aj ja som svoje detstvo prežil v tradičnom katolíckom prostredí slovenskej dediny v druhej polovici osemdesiatych a počas deväťdesiatych rokov minulého storočia. Moja dedina bola v detstve pre mňa celým mojim svetom. Bol to svet jednoduchý a jasný, v ktorom mal každý svoje spoločenské miesto a úlohy. Slová starosta, učiteľ, doktor, či kňaz ešte v sebe niesli autoritu a úctu. Mal som pekné detstvo a rád spomínam hlavne na letné kosenie, hrabanie a zvážanie sena, ale aj robenie si skrýši v sene uskladnenom v šope. Celkovo som bol veľmi rád, keď som bol začleňovaný do všetkých prác, ktoré robili dospelí, najmä môj oco, ktorý bol pre mňa v detstve vzorom sily a pracovitosti. Moje detstvo sprevádzala rodina, kamaráti, nekonečné motanie sa po dedine a okolitých horách, stavanie bunkrov či drevených kár,  futbal a rôzne iné hry. V nejakom rozsahu fungovala ešte taká jednota širšej rodiny, v ktorej mal hlavné slovo môj starý otec (ňanko). Väčšina dediny chodila do kostola, teda formálna či tradičná nábožnosť bola silná. Teraz v kostole na dedine nebýva ani polovica ľudí, čo tam bývala niekedy. Mimo kostola však ľudia svoje kresťanstvo až tak verne nežili, a neraz bojovali o majetky, ohovárali, vynadali si, opíjali sa a pod. Niektorí boli v kostole iba preto, že sa to patrí, a viac-menej sa len prišli pred kostol porozprávať. Nie všetci, ale mnohí. V danom čase boli dediny, aspoň tie v mojom regióne, plné ľudí. Dnes v nich žiaľ žije približne o tretinu menej ľudí. Môj región postupne vymiera.

Potom som už na strednej škole išiel na internát do väčšieho mesta, v ktorom sa nachádzala škola, na ktorú som chcel chodiť. Bol to čas, ktorý mi priniesol väčšiu samostatnosť, zodpovednosť a mohol som rýchlo spoznať, že moja dedina je len malou časťou väčšieho sveta. Väčšia samostatnosť do môjho života priniesla i iné veci, ako fajčenie, občasné flámovanie a pod. Na vysokú školu som išiel ešte do väčšieho mesta. Mal som ešte väčšiu samostatnosť a ešte väčšiu zodpovednosť, a to v dobrom, ale aj v zlom. Počas tohto obdobia som mal dvakrát možnosť ísť aj do USA. Moja dedina z detstva vtedy už bola z môjho pohľadu celkom malá a malé bolo i  mesto mojich stredoškolských štúdií. Tu som si uvedomil aj moju dvojtvárnosť kresťanského života. Nemal som problém „verne“ ísť v nedeľu na svätú omšu, a potom viac-menej celý týždeň žiť, akoby som Boha nepoznal, akurát mu nesmiem zabudnúť pred spaním v rýchlosti vymenovať pár mojich prosieb. Táto moja náboženská rutina sa menila len počas skúškového obdobia, kedy som potreboval mať Boha po svojom boku, a aby mi osvetľoval môj rozum.

Ako sa blížil čas, kedy som mal školu už končiť a následne si zvoliť svoju životnú cestu, ostala mi taká spomienka, keď som sa v kaplnke univerzitného pastoračného centra počas omše pozeral na kríž, silnejšie som si uvedomil, že vediem dvojtvárny život, a že takto žiť nechcem. Hlavou mi išlo niečo také, že len za takúto chabú  vieru, ako ju žijem v danom čase, Ježiš predsa nevydal svoj život za mňa na kríži. Prišlo mi to tak, že na lásku Boha odpovedám asi takto, „áno super, beriem na vedomie, idem si svojou cestou, a veď sa uvidíme čoskoro opäť“. Potom však intenzívnejšie prišli do môjho života ťažké veci, ako i túžba viesť poctivý, verný a statočný život, byť dobrým manželom a otcom a pod., a to moje srdce celkom priviedlo k Bohu. Nie, že by som už bol nejako perfektný, ale už som vedel, že moje srdce patrí Bohu, a nechcem, aby patrilo niekomu či niečomu inému, a tomu som sa snažil podriadiť i všetky ostatné okolnosti môjho života.

Prejdem však k jadru mojej úvahy. Nikto z nás nekráča v súčasnom svete so zatvorenými očami. Vývoj spoločnosti sa neuveriteľne zrýchlil. Zmeny, ktoré sa v minulosti diali storočia, či desaťročia, sa v súčasnosti dejú v priebehu rokov, či mesiacov. Vidíme problémy mladých, ktoré siahajú až k ich identite. Vidíme čo prinášajú rôzne závislosti. Vidíme, čo prináša rozpad mnohých manželstiev, fundamentalizmus v rôznych podobách, rôzne ideológie, netolerancia, nenávisť, hrubosť rôzneho druhu a pod. Vidíme, že skoro každý chce mať pravdu, a žiaľ každý tú svoju subjektívnu, ak niečo ako subjektívna pravda vôbec existuje. Vidíme aj problémy v Cirkvi, ako sexuálne zneužívanie, manipulácia, netransparentnosť, pokrytectvo, formalizmus a pod. Samozrejme, vo svete i v Cirkvi sú mnohé dobré veci, ale áno, existujú aj tieto zlé, ktoré treba nielen riešiť, ale aj vyriešiť a nastaviť preventívne opatrenia, aby k ním nedochádzalo.

Má viera v Boha dnešným ľuďom ešte čo ponúknuť? Veď pozrime sa na úspechy našej vedy a techniky, na blahobyt spoločnosti, alebo na rôznorodosť životných filozofií, ktoré ponúkajú pozitívne myslenie a „tri, sedem, či desať krokov“ k zaručenému šťastiu. Alebo niekto ide cestou, čo tam po náboženstve a filozofiách, treba veriť v seba, žiť dobre, zdravo, múdro a hotovo, ostatné sú také zbytočné dristy.

Dnešná doba a zvlášť na Západe, ktorého sme súčasťou, je dobou veľkých možností. Takých možností, o ktorých predchádzajúce generácie ani nesnívali. Možnosti prinášajú túžby, ako i prostriedky k ich naplneniu, veď „túžby chcú byť naplnené“. Mnohí ľudia toho zakúsia riadne veľa už vo svojej mladosti. Vychutnajú si všetky možné aj nemožné potešenia. Okúsia všetky možné aj nemožné zážitky. Výsledkom v ich vnútri je však neraz prázdnota. Väčšina z nich potom „tajomstvo dobrého života“ hľadá ďalej. Dalo by sa povedať, že človek má hlad či smäd po šťastí. Je to hlad, ktorý hovorí chcem viac. Koľkokoľvek dobier človek má, vždy chce viac. Viac a intenzívnejšie. Preto aj vidíme vôkol seba toľko závislostí, resp. sami sme nimi spútaní. Tabak, alkohol, drogy, počítačové hry, sex, adrenalín, moc a pod. Dopamín, dopamín a viac dopamínu. Niekto vyskúša všetko, aby necítil vo svojom vnútri prázdnotu a naplnil ho šťastím, a na konci „dňa“ však zisťuje, ak ho to nezabilo, že ten hlad či smäd jeho vnútra je stále prítomný. Pýtali ste sa niekedy sami seba prečo je to tak?

Má teda viera v Boha dnešným ľuďom ešte čo ponúknuť? Podľa mňa rýdzo formálna už ani veľmi nie, hlavne ak sa zakladá len na nejakej tradícii (zvyku) chodiť do kostola. Formálna viera totiž nemá v sebe potenciál prinášať ľuďom život. Ak by mala tento potenciál, naše kostoly by boli plné a nie poloprázdne, či prázdne. Určite však má čo ponúknuť taká viera, ktorá je o osobnom (otcovskom a spasiteľskom) vzťahu s Bohom. Každá kresťanská cirkev, ktorá dokáže ľuďom sprostredkovať osobný vzťah s Bohom, má budúcnosť. Každá kresťanská cirkev, ktorá celkom ustrnie v bezduchých formách a obradoch, podľa mňa tento potenciál stráca. Formy i tradícia sú dobré len natoľko, nakoľko majú potenciál sprostredkovať podstatu. Mladí ľudia však podstatu, ktorou je osobný vzťah s Bohom (to milujúce otcovstvo Boha ako dobrého Otca), starými formami často nedokážu prijať. To je na zamyslenie najmä pre tých, čo sú na čele jednotlivých kresťanských cirkví.

V pôvodných kresťanských krajinách čoraz menej ľudí chodí do kostola (na bohoslužby), či praktizuje svoju vieru v rôznych iných formách. Často sa skloňujú slová, že ide o veľký odpad od viery, ktorý zavŕšilo covidové obdobie so všetkými svojimi obmedzeniami, ktoré sa podstatne dotkli aj Cirkvi. Neviem, či ide o odpad od viery, alebo len o odpad od praktizovania náboženstva, avšak chcel by som sa s Vami podeliť o to, čo viera v Boha ponúkla a ponúka mne, jednému z mnohých dnešnej doby.

Jeden večer po tom, čo sme s manželkou uspali deti, som vyšiel ešte von na dvor a pozrel som sa hore na nebo. Konečne v daný deň skončili všetky moje povinnosti a ja som mal chvíľku pre seba a mohol som zhlboka vdychovať už nie ako niekedy dávno cigaretový dym, ale ostrejší večerný vzduch. Nočná obloha bola posiata žiariacimi hviezdami.

Ako som sa tak pozeral hore, v myšlienkach som si prešiel rôzne chvíle z minulosti, keď som sa tiež pozeral na nočnú oblohu, či už to bolo v rodnej obci, v miestach môjho štúdia, a či na pracovno-vzdelávacích pobytoch v USA. Bolo ich mnoho. Odkedy som započul na strednej škole výrok I. Kanta, parafrázujúc ho: „Len dve veci ma na svete fascinujú, hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“, vždy si naň pri pohľade na nočnú oblohu spomeniem. Tiež mi neraz prídu na um slová z 19. Žalmu: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť.  Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“ (Ž 19,2-5 SSV). Skutočne, ten pohľad na jasnú nočnú oblohu vždy bol, je a bude uchvacujúci. Oproti minulosti, však značne pribudlo rôznych umelých lietajúcich objektov (lietadlá a družice). Niekde som aj čítal, že Boh nás k večnému životu s ním strhne krásou. Krásou, ktorej nebude možné odolať. Každý z nás túži po kráse. Krása nás priťahuje. Prečo chodíme do prírody, prečo počúvame hudbu, prečo čítame knihy, prečo si ideme niekedy oči nechať na druhom človeku, ktorý nás priťahuje? Lebo krása je pre nás ako pre muchy med. Ak sú také krásne stvorenia (svet, vesmír, vône, zvuky, ľudia, zvieratá a pod.), o čo viac krásny musí byť ich pôvodca? V jednej z kresťanských piesni Si nádherný sa spieva:

„Vo svitaní zriem vždy Tvoju tvár
Vo farbách rána Tvoje oči spoznávam
Zem táto prebúdza sa vo svetle dňa
Zrak upieram na nebesá
Si nádherný…

Mesačná noc, tá tiež tvojou je,
galaxie svietia, planéty sú v pohybe.
Užasnutí a pod záplavou hviezd,
my vyznávame s nimi dnes:
si nádherný…“

Áno, verím v Boha, lebo to všetko vôkol nás a v nás je krásne. Táto krása má svoju skrytú logiku a účel, ktorým podľa mňa je žasnúť a cítiť, že nás vnímaná krása presahuje. Presahuje ma krása nočnej oblohy, presahuje má úsvit, presahuje ma mohutnosť hôr, presahuje ma vôňa a zvuk lúky, ako i krása žien, teraz už len tej mojej :). Presne tak, ako hovorí Žalm, krása hovorí o Bohu: „Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“

Myslím si, že mnoho ľudí tento dôvod viery v Boha uznáva, avšak mnohí si zároveň aj povedia: „V Boha verím, avšak načo chodiť do kostola (na bohoslužby), načo všetky tie staré formy?“ Tiež si možno spomenú na nejakú negatívnu skúsenosť v Cirkvi, či na nejaký medializovaný škandál, a hneď ich to dá minimálne na neutrálnu pôdu, kedy proti Cirkvi, ani nič nemajú, ani s ňou však nechcú mať veľa spoločného. Určite im tento ich postoj neberiem, každý vie prečo a čo robí, resp. nerobí.

Okrem krásy je však dôvod mojej viery aj to, že som sa oprel o Boha a hľadal v ňom posilu v životných ťažkostiach, ktoré som prežíval. Či už to bol alkoholizmus môjho otca, s tým spojené ťažkosti v rodine, štúdium, hľadanie práce, môj vlastný rodinný život, kariéra, stavba domu, či výchova detí. Všetky tieto veci boli ťažké a niektoré má až deptali, avšak v Bohu, najmä v jeho Slove (Biblii), v prísľuboch v nej uvedených, som našiel pomoc, posilu a útechu. Keď som mal cca 24 rokov, prežíval som ťažké životné obdobie. Kúpil som si vtedy svoju prvú Bibliu a hľadal v nej odpovede na svoje otázky. V tomto období ma často sprevádzali slová z knihy Sirachovcovej:

„Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia. Dôveruj v Boha a on ťa vyslobodí, urob priamou svoju cestu a dúfaj v neho! Zachovaj si bázeň pred ním a vydrž v nej do staroby! Ktorí sa bojíte Pána, čakajte, až sa zmiluje, neodkloňte sa od neho, aby ste neklesli. Ktorí sa bojíte, majte k nemu dôveru, a vaša odmena vás neminie. Ktorí sa bojíte Pána, dúfajte v neho, a na vaše oblaženie príde jeho zľutovanie. Ktorí sa bojíte Pána, milujte ho, a vaše srdcia sa dožijú jasnosti. Synovia, pozrite na dávne pokolenia a vedzte, že nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána. Ktože bol opustený, ak vytrval pri jeho prikázaniach? Kýmže opovrhol, ak ho niekto vzýval (o pomoc)? Lebo Boh je dobrotivý a milosrdný a odpúšťa viny, keď nastane súženie, ochráni všetkých, ktorí ho úprimne hľadajú.“ (Sir 2,5-13 SSV).

Neviem čo ma čaká, avšak viem, že oprúc sa o Boha, som doteraz úspešne prešiel cez všetky moje životné skúšky, počas ktorých sa zrodil môj skutočný vzťah s Bohom. Ak je viera založená len na nejakej tradícii, nemôže obstáť a je vôbec otázne, či je vierou.

Približne po desiatich rokoch po zakúpení mojej prvej Biblie, prišiel do môjho života ďalší dôvod pre ktorý verím v Boha. Boh sa mi stal otcom oveľa viac ako predtým. Začiatok tohto procesu môžem dať do mojej skúsenosti krstu Duchom Svätým, kedy sa stal Duch Svätý pre mňa živou Božskou osobou. Predtým bol viac menej len teologickou treťou Božskou osobou, ktorú som veľmi nepoznal, iba ak prosil o pomoc, keď som mal rôzne skúšky, či pracovné pohovory, aby mi osvietil rozum, aby som mal potrebnú múdrosť. Po tejto skúsenosti som začal Ducha Svätého čoraz viac spoznávať a túžiť, aby viedol môj život. Zároveň sa mi však Boh čoraz viac zjavoval ako môj Otec. Ďalším momentom, kedy bolo moje synovstvo voči Bohu akoby spečatené bolo, keď som po pohrebe môjho otca poprosil Boha, aby bol teraz mojim Otcom on. A ním sa aj skutočne stal. Akým otcom je Boh, môžeme vidieť na živote Ježiša. On povedal: „Ja a Otec sme jedno.“ A Ježiš všetko, čo robil, robil dobre, s láskou a súcitom k ľuďom, nenávidiac lož a pretvárku, položiac za nás svoj život, aby sme mohli mať opäť taký vzťah s Bohom, po akom Boh zo srdca túži.

Tu si niekto môže povedať: „V poriadku, ale načo je dobrá Cirkev? Načo sú dobré jej obrady a rôzne formy nábožnosti?“ Je pravdou, že všetky tieto veci by mali slúžiť ľuďom a privádzať ich k Bohu. Ak to tak nie je, niekde nastal problém, ktorý je potrebné náležite rozobrať, vyhodnotiť a zjednať nápravu. Cirkev je niečo oveľa viac, ako len nejaká ľudská organizácia, ktorá sa snaží o dobro a popritom jej členovia robia menšie či väčšie chyby, či dokonca sa na niektorých jej miestach usídli dosť veľké zlo. Ja však vnímam Cirkev skôr ako spoločenstvo ľudí, ktorí nasledujú Ježiša, skrze ktorého sú Božími deťmi. Podľa mňa, najlepšiu odpoveď na to, čím, resp. kým je Cirkev, nám ponúka Božie slovo vo Svätom Písme (Biblii). V slovenskom katolíckom preklade Biblie sa slovo cirkev spomína 102-krát. Najčastejšie ho používa apoštol Pavol.

Cirkev je vlastníctvom Ježiša. Ježiš je jej zakladateľom a Ježiš je ten, ktorý jej dáva smerovanie: „‚A za koho ma pokladáte vy?‘, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: ‚Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.‘ Ježiš mu povedal: ‚Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16, 15-18 SSV).
Áno, Ježiš hovorí, že Cirkev je jeho, a že ju vystavia na jednoduchom človekovi Šimonovi – Petrovi, ktorý ma silné i slabé stránky, ktorý však prvý verejne vyznáva, že Ježiš nie je len človek, ale Boží Syn, očakávaný Mesiáš (Kristus, Pomazaný). 
Na tomto mieste je Cirkvi zverená i úloha, ktorú vyjadrím obrazne tak, že príchodom Ježiša na túto zem začala na zemi invázia Božieho kráľovstva, pričom Cirkev ako Božie vojsko dobýva na tomto svete všetky pevnosti zla. O to viac ľudí milujúcich Ježiša bolí, keď v Cirkvi práve naopak pevnosti zla vyrastajú a mocnejú.

Druhou skutočnosťou je to, že Cirkev je Ježišovým telom a on je jej hlavou. Pozrime sa na biblické verše z listov apoštola Pavla:

„Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“ (Ef 1, 22-23 SSV).

„On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo.“ (Kol 1,18 SSV).

„Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,  aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená… Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.“ (Ef 6, 25-30 SSV).

„Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1, 24 SSV).

Tu už je prepojenie Ježiša s Cirkvou nerozlučiteľné a neoddeliteľné. Hlavu od tela nemôžeme oddeliť bez toho, aby nedošlo k smrti. Ježiš je tiež ten, ktorý Cirkev miluje. Ak niekto Cirkev nenávidí, musí si uvedomiť, že nenávidí niečo, čo Ježiš miluje. Ak niekomu je Cirkev ľahostajná, musí si uvedomiť, že Cirkev je tou, za ktorú bol Ježiš ukrižovaný.

Veľmi mocne však na mňa pôsobí slovo, že Cirkev je plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom, teda Boha. Boh je v Cirkvi prítomný v plnosti, nie troška. Je v Cirkvi v plnosti pri našich zhromaždeniach, svätých omšiach, sviatostiach, chválach, dobročinnosti a pod. Ešte raz, Boh, Ježiš, je v Cirkvi v plnosti.

Treťou skutočnosťou je to, že Cirkev je Božím domom a oporou pravdy, pozrime:

„…ale ak sa omeškám, aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1 Tim 3, 15 SSV).

Cirkev je príbytkom Boha. Ak niekto v Cirkvi robí zlo, musí si uvedomiť, že ho robí v Božom dome, kde Boh nie je niekde na návšteve, ale je v dome prítomný. Predstavte si, že by do Vášho domu, zatiaľ čo Vy sedíte v obývačke a popíjate kávu, niekto vošiel a začal by pred Vami robiť veci, ktoré radšej ani popisovať nejdem. Ako by ste reagovali? A ako ma na to reagovať Boh? Ešteže je k nám – jeho deťom milosrdný.

A Cirkvi na tomto mieste vyplýva aj úloha, byť oporou pravde. Ak je raz niečo cez čiaru, tak je to cez čiaru, hoc si bude i celý svet tvrdiť niečo iné. Samozrejme, k rozlíšeniu pravdy potrebujeme múdrosť a poznanie Boha. Sám Ježiš to vyjadruje, že on je cesta (štýl života), pravda (to, čo je skutočné) a život (terajší i vo večnosti).

Toto sú hlavné dôvody, pre ktoré svoju vieru v Boha praktizujem i v Cirkvi. Praktizovanie viery v Boha v Cirkvi je zároveň garantom toho, že časom neskĺzneme z viery v Boha, k viere v nejakého nášho bôžika. Bratia a sestry z Cirkvi nás vedia povzbudiť i usmerniť. Sú našimi spolupútnikmi, o ktorých sa môžeme v čase potreby oprieť, a tiež im môžeme našu pomocnú ruku podať my v ich potrebách.

Boh je ten, ktorý si zaslúži byť nami poznaný a milovaný. On je dobrý, ten najlepší, milosrdný a láskavý, jednoducho dobrý Otec, ktorý sa o nás stará. Ak jednou nohou našej viery je náš súkromný vzťah s Bohom, druhou je náš vzťah s Bohom v rámci Cirkvi. Ak chceme obrazne povedané správne chodiť, behať a skákať, potrebujeme obe tieto naše nohy viery.  Čím viac ho budeme poznať, tým viac po ňom budeme túžiť, a tým viac sa nám bude dávať zakúšať. Takto sme stvorení. Myslím si, že to, že chceme viac a viac, je vnútorné GPS každého z nás, ktoré nás má priviesť k Bohu. Slovami sv. Augustína: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“ Naše vnútro je hladné, tak hladné, že naše túžby dokážu byť nekonečné (neobmedzené), aj napriek našim možnostiam, ktoré aj keď sú akokoľvek veľké, nekonečné nie sú. Nekonečný je len Boh. Nekonečno nič iné a nik iný nezaplní, ako len nekonečno.

Naše srdce môže spočinúť v Bohu už teraz. Raz to bude v úplne novej dimenzii v nebi, ktoré niektorí popisujú, že je to miesto či stav, kedy budeme zaplavovaní novou a novou radosťou (potešením), uchvátení neopísateľnou láskou, krásou a dobrotou Boha, ktorých prežívanie by sme v našom fyzickom tele ani nezniesli.  Písmo hovorí, že Boh je aj stravujúci oheň (Dt 4,24), priateľ života (Múd 11,26), prapôvodca krásy (Múd 13,3). Nemusíme tento svoj hlad či smäd napĺňať vecami, ktoré ho aj tak nevedia uspokojiť, iba čo nás spútavajú,  ale môžeme ich naplniť (uhasiť) v Bohu, v prúde živej vody, ktorú ponuka Boh v osobe Ježiša Krista:

„Ježiš vstal a zvolal: ‚Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.‘ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili...“ (Jn 7,37-39 SSV).
„…kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (Jn 4,14 SSV).

Je to len a len Duch Svätý, ktorý z púšte nášho vnútra, keď spočinie v našom srdci, môže urobiť oázu s prameňom živej vody, kedy už naše šťastie nebude závislé na dosiahnutí toho, či hento, či užití takej a hentakej látky, ale skrz Ducha Svätého bude prameň šťastia v nás samých. Myslím si, že práve toto nám môže dnes viera v Boha a Cirkev ponúknuť.