MICHAL ŠVEC: Dobrý deň!
ZNÁMA NOVINÁRKA: Dobrý. Poznáme sa?
MŠ: Čiastočne.
ZN: Čiastočne?
MŠ: Vy mňa nie, ja vás z telky. A takisto občas čítavam vašu kultúrnu rubriku. Tá esej Ani Maťko s Kubkom neboli Slováci bola fakt niečo!
ZN: Hm... A čo chcete? Podpis?
MŠ: Nie. Prepáčte, že vás oslovujem takto na ulici... ale aj tak si len, ako vidím, práve oškrabávate z podpätku niečo nevábne... Mám pre vás tip na rozhovor s umelcom, ktorému ( - určite ste to ešte nezachytili) nedávno vyšla novinka!
ZN: Kto je to? Nejaký slávny spevák?
MŠ: Spisovateľ! Ak mám byť konkrétny, tak ja. Vydali mi druhú zbierku poviedok – volá sa to, že Sex, drogy & katechizmus. Vo výbornom vydavateľstve Zabudnuté knihy. Oni robia väčšinou staršie klasiky a rarity populárnych žánrov, naozaj hodnotné veci... A zrazu mňa!
ZN: A vy sa to ako teda voláte?
MŠ: Aha, začíname interview - super! Michal Švec sa volám. Nechcete si zapnúť diktafón?
ZN: (úškrn) Nebuďte smiešny.
MŠ: To sa vám povie!
ZN: (po skúmavom, kritickom pohľade) Prosím vás, dajte mi pokoj.
MŠ: Chápem, že takto nepripravená si na to netrúfate... Ale môžem vám poradiť zaujímavé otázky.
ZN: Preskakuje vám z horúčav?
MŠ: Tiež zaujímavá, ale myslel som niečo literárnejšie – napríklad: „Poslúžil ako predloha postave programového riaditeľa v kresťanskom rádiu z poviedky Pravda o Švédsku nejaký reálny slizniak?“
ZN: Povedala som, neotravujte! Mám na vás zavolať políciu?
MŠ: V súvislosti s názvom Sex, drogy & katechizmus by sa dobrý redaktor mohol napríklad spýtať, či mám niečo proti rock’n’rollu... Chápete, nie?
ZN: (demonštratívne vyberá z kabelky mobil)
MŠ: Nie, máte pravdu, začať treba niečím šťavnatejším. Napríklad: „Čo konkrétne bolo inšpiráciou k poviedke o porne?“ A byť na vašom mieste, tiež by som sa ma opýtal, či bolo zámerom ukrývať náročnejšie témy a hlbšie otázky o živote za masku fraškovitej irónie... Ale na tom netrvám.
ZN: (po krátkom ťukaní do mobilu si ho prikladá k uchu a čaká)
MŠ: Ozaj! A takisto, ak ste už vyčerpali nápady, ešte by ste sa prípadne mohli dotknúť grafickej stránky – povedzme, prečo dopustili, aby som si knihu aj ilustroval.
ZN: (do telefónu) Polícia?
MŠ: Beriem späť. Na to aj tak neexistuje dobrá odpoveď.
ZN: (do telefónu) Obťažuje ma na ulici nejaký podozrivý chlapík. Ďalší spisovateľ. Vraj... Moment... Myslím, že bývalá Obrancov mieru. Po novom Nedodávateľov zbraní. Kúsok od vinotéky, vedľa cestovnej kancelárie Tsunami... Poponáhľajte sa.
MŠ: Och, je mi ľúto, ale budem musieť naše interview predčasne ukončiť. Práve som si spomenul, že som doma nechal zapnutý gramofón! Chudák Darinka tam asi doteraz rotuje... Musím bežať!
(z diaľky) Ale pošlem vám niekoľko krátkych úryvkov, aby ste si vedeli urobiť predstavu.

Úryvok 1
„Viete si predstaviť, čo to je vybudovať prosperujúcu baliareň použitých obalov?“ zahrmel Milan. „Chce to celého človeka... plus dvadsať zamestnancov.“
Previnilo som sa poškrabal na ohryzku. Vedel som o sebe, že hranice mojej podnikavosti predstavovalo vybavenie nocľahu v útulni pri Regušovej chate na vrchole sezóny. Iste, radosť z úspešného prechodu hrebeňa Zubálcov počas babieho leta je niečo, čo sa nedá kúpiť. Ale to bolo tak všetko, čo by som ja Alene mohol ponúknuť. Milan jej mohol – a určite sústavne aj núkal – všetko ostatné, vrátane neporovnateľne exotickejších lokalít než je rezervácia dreveníc vo Vyšnom Zámrdlí.
„Niekto má to šťastie, že ho napĺňa jeho práca, a niekto zase, že vie oceniť krásu sveta a vyplniť voľný čas zaujímavými aktivitami,“ doplnila Alena neutrálne – bolo ťažké určiť, či to mala byť pochvala alebo výčitka a komu vlastne. Usúdil som, že ide o zmierovaciu diplomaciu a optimistický postoj k životu, aký nevyprcháva ani na lodnej palube, ktorej sklon už dosiahol 35 stupňov. Predstavil som si, aká musela byť Alena zamlada obľúbená v každej partii – nielen pekná baba, ale ešte aj pohodová kamarátka, do koča i do dvojsedačkovej lanovky, a srdce mi zovrel záchvev iracionálnej žiarlivosti.

Úryvok 2
„Ja neviem...“ ozvala sa zas spolubesedníčka pochybovačne. „Je to slabá teória. Vlastne mýtus, nič viac. Mám skôr pocit, že existencia zla jednoznačne poukazuje na neexistenciu boha.“
„Zaujímavé. A prečo potom podľa teba rovnako existencia dobra nepoukazuje na Jeho existenciu? Vyberáš z bonboniéry len červíky. Pritom ak vidíš zlo, automaticky to znamená, že uznávaš vo svete aj jeho opak - dobro. Nehovoriac o tom, že oboje predpokladá vyššie vedomie živých organizmov... a to je tiež niečo, výskyt čoho uprostred neusporiadanej hmoty náhodného vesmíru je pravdepodobný asi ako vajíčko vandrujúce s hospodárskymi zvieratami.“
Iveta si rozkošne vystrčeným prstíkom posunula slnečné okuliare vyššie na nos. Bolo jej jasné, že Oskar si svoju úvahu dopredu pripravoval ako domácu úlohu, ale ona ho nehodlala pustiť spred tabule tak lacno.

Úryvok 3
„Duško? Úplne očarujúci. Najmä ak ste ho nepoznali dlho. Hneď pri prvom stretnutí mi nemohlo ujsť, ako ma vyzliekal pohľadom... možno aj natrel masážnym olejom. A mne krave to ešte aj lichotilo! To tá moja slepá láska k poézii. Začal mi recitovať a hneď sa mi podlomili kolená. Alebo až po koňaku? Už neviem... No a keď ma učil obkročný rým...“
„Chápem,“ nevdojak prisvedčila červená Natália.
„Po pár schôdzkach som nerozumne súhlasila aj s víkendom na jeho chate. Neskôr dokonca s útekom na Kysuce. Prekliata patetická romantika!“
„S akým útekom?“
„Pred políciou. Jeho autonómny umelecký duch totiž neveril v alimenty, iba v lásky na prvé pohľady. Pri pohľadoch ale nikdy neostalo... Nakoniec z Kysúc nič nebolo. Opustil ma ešte na železničnej stanici, lebo sa tam zaľúbil do sladkého dievčenského hlasu, ktorý oznamoval príchody vlakov. ... No, dopite už.“

(Dostupnosť: Napr. martinus, pantarhei, gorila, najlacnejsie-knihy, knihomol... a ako e-book samozrejme aj na zabudnuteknihy)