Počas svojho života som mal možnosť vypočuť si množstvo kázni, a to najmä v rámci Rímskokatolíckej cirkvi, ktorej som členom, ale tiež, čo to aj v rámci iných kresťanských denominácií. Osobami kazateľov sa nejdem zaoberať, mnohí však, čo ich poznám, vedú dobrý a slušný život v rámci svojho povolania. Asi u každého však platí, že „z plnosti srdca hovoria ústa“. Väčšina z kázni, čo som počul, bola asi moralistická, potom dosť ich bolo teologických, či zaoberajúcich sa nejakým svätým, medzi nimi najmä Pannou Máriou. Veľmi málo z nich bolo praktických, teda takých, že by hovorili o žití Božieho Slova v podmienkach života človeka 21. storočia, so všetkým, čo moderná doba priniesla, dobrým aj zlým. Ešte menej ich však bolo o tom, že Boh je náš dobrý Nebeský Otec, ktorý nás miluje.

Najväčší vplyv na môj život však mali práve tie kázne, ktoré boli venované Božej láske k nám ľuďom. Ľudí nemôže v ich vnútri zmeniť to, že im povieme rob toto a nerob hento. Ľudí môže zmeniť len to, že ich vnútro kapituluje pod návalom Božej lásky, keď spoznajú to, že skrz Ježiša Krista sú milované Božie deti.

Samotné Sväté Písmo (Biblia) je príbehom Božej lásky k ľuďom, ktorý vrcholí v tom, že Boh sám sa v osobe Ježiša Krista, ako zradený, opustený, umučený a pohanený, obetuje za nás ľudí na dreve kríža. Kríž je teda Božím výkrikom pre nás ľudí pre všetky veky: „Milujem Vás!“

Už anjeli pri zvestovaní narodenia Ježiša pastierom volajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje.“ (Lk 12,14 SEB). Nádej pre každého daný verš prekladá: „Sláva na nebi Bohu a na zemi pokoj ľuďom — Boh ich má rád.“

Najvýstižnejšie o Božej láske k nám ľuďom však hovorí apoštol Ján vo svojom evanjeliu, zachytávajúc Ježišove slová:

„Neprosím však len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa;... aby svet poznal, že si ma ty poslal a zamiloval si si ich tak ako mňa.“ (Jn 17,20-23 SEB).
„Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15,9 SEB).
„Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha.“ (Jn 16,27 SEB).

Božiu lásku k nám apoštol Ján tiež podrobnejšie rozoberá vo svojom prvom liste:

„Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha.“ (1Jn 4,7-12 SSV).

Zamýšľam sa, prečo množstvo kňazov v našej Rímskokatolíckej cirkvi tak málo hovorí o Božej láske, o láske Nebeského Otca k nám jeho deťom? Prečo? Nie je toto jadro evanjelia, nie je toto našou spásou? Teológia bez podstaty, ktorou je Božia láska k ľuďom, je mudrovaním bez cieľa. Apoštol Pavol hovorí: „Ale poznanie nadúva, kým láska buduje.“ (1Kor 8,1 SSV). Liturgia bez podstaty, ktorou je Božia láska k ľuďom, je hoc pre niekoho peknou nádobou, ale poloprázdnou.

Každý z nás si niečo do života odnáša aj zo svojej vlastnej rodiny, od svojich rodičov. Pre osobu dieťaťa je zvlášť dôležité, ako k nemu pristupoval vlastný otec. Bol pravdivým obrazom Boha vo svojej rodine a zjavoval vo svojej rodine okrem potrebnej disciplíny aj blízkosť, lásku a milosrdenstvo, či radosť z detí? Viedol svoje deti k Bohu, či prenechal túto úlohu matke? Nejdem tu zachádzať do detailov, a neprislúcha mi hodnotiť nikoho, ale aj prístup našich pozemských otcov, môže byť dôvodom, prečo do srdca nevieme prijať Božiu lásku, a to platí zvlášť pre nás mužov. Ak by sme ju prijať vedeli, tak by sme o nej určite hovorili. Nedalo by nám to nehovoriť. Je na zamyslenie, že už pri zvestovaní narodenia Jána Krstiteľa anjel o ňom hovorí: „Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud.“ (Lk 1,17 SSV). Teda jedna z dvoch úloh určených Jánovi Krstiteľovi k príprave Ježišovho verejného účinkovania bola, aby obrátil srdcia otcov k synom. Prečo?

Je pre nás Boh prísnym sudcom, či dobrým Otcom, ktorý nás miluje? Apoštol Pavol jasne uvádza, že „Abba, Otče!“ Teda to oslovenie Boha „oco, ocko, otecko, ocino a pod.“ máme len skrz Ducha Svätého:

„Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘“ (Rim 8,15 SSV).
„Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6 SSV).

Prijali sme Ducha Svätého a dali sme mu aj v našom živote priestor, aby na nás spočinul? Ak áno, skrz to, že Duch Svätý je Ježišov Duch, teda Duch Syna, nie je možné nemať Boha za Otca. A ak ho máme za dobrého a milujúceho Otca, nie je možné o tom nehovoriť.

Osobne túžim, aby sa v celej Cirkvi oveľa častejšie a vo všetkých jej denomináciách ohlasovala Božia – Otcova láska k jeho deťom a to, že Boh je dobrý, najlepší. A na tomto základe by sa malo aj kázať všetko ostatné, viac čerpajúc zo Svätého Písma. To je podľa mňa kľúč pre mnohé zamknuté srdcia ľudí.