Prvýkrát otehotnela, keď mala čerstvých 15

Ilustračné foto

Včera mi prišla fotka malinkého, práve narodeného dievčatka. Dojala ma k slzám, napriek tomu, že väčšina z vás čitateľov by bola možno pohoršená. Na fotke je dcérka mojej 22 ročnej rodinnej známej a toto je jej tretie tehotenstvo. Prvýkrát otehotnela, keď mala čerstvých 15.

Pred siedmimi rokmi mi zvonilo neznáme číslo.
„Lívia, ahoj, to som ja Danka.“ (meno je zmenené)
S Dankou sme neboli bežne v kontakte. Poznám ju od jej narodenia, no naposledy som ju videla, keď mala asi 13. Prekvapilo ma, že už má vlastný telefón, z ktorého mi volá (ja bláhová).
„Lívia, ty pracuješ s tými tehotnými, potrebujem sa ťa niečo spýtať.“
„Áno?“
„Chcem sa spýtať, či hrozí môjmu Marekovi (meno zmenené), že pôjde do väzenia, lebo, lebo.....lebo ja som s ním tehotná.“

Danka mala 15 rokov, jej priateľ Marek 20. Vyrazila mi dych. Doslova. Ona má priateľa? Ona sexuálne žije? Ona je čo? TEHOTNÁ?
„Danka, daj mi moment, som akurát v práci, overím ti to a hneď ti zavolám späť“.
V studenom pote som sa zosunula na stoličku.
„Danka, tvoj Marek nebude stíhaný, lebo už máš 15.“
Výdych úľavy.

„Tvoji rodičia už o tom vedia?“
Jej rodičov poznám veľmi dobre, celý môj život. Na objasnenie - Danka nie je jednoduché dievča, ktoré nevie čo so životom a preto rodí dieťa za dieťaťom. Študovala na prestížnom gymnáziu, je dcéra úspešného podnikateľa.
„Nie, bojím sa im to povedať. Zatiaľ to vieš len ty a moje dve najstaršie sestry.“
Jej mama mala v tom čase zdravie vo veľmi kritickom stave, doktori sa divili, že ešte žije. Čo s ňou urobí táto správa?

„Danka, a čo ty? Čo chceš robiť ty?“
„Ja vôbec neviem“ povedala veľmi ticho. „Čo mám robiť?“

Keď som v triede a rozprávam Dankin príbeh stredoškolákom, tu niekde ho preruším. Otázku otočím na žiakov tak, ako aj teraz na vás čitatelia: „Čo by ste jej poradili vy“?
„Nooo, to záleží na veľa okolnostiach“ odpovedia žiaci.
„Tak sa pýtajte. Okolnosti poznám dobre“.

Zhruba polovica žiakov by odporučila interrupciu. Druhá polovica by jej poradila nechať si dieťa. Občas by niekto odporučil adopciu.

Na telefóne som mala vystrašené dieťa s veľmi chorou mamou, absolútne nezrelé na tak vážnu úlohu akou je materstvo.

Keď sa ma Danka spýtala čo má robiť, zahmlilo sa mi pred očami a ostalo sucho v krku. Vedela som, čo jej mám ako žena, ktorá verí pro-life hodnotám, povedať - niečo v zmysle „tvoje dieťa je dar“, alebo „život treba chrániť od počatia“. Všetky pro-life mantry mi ale zrazu akosi uviazli v krku. Na telefóne som mala vystrašené dieťa s veľmi chorou mamou, absolútne nezrelé na tak vážnu úlohu akou je materstvo. Mala som nutkanie ticho a zbabelo ukončiť telefonát. 

„Čo na to hovorí tvoj Marek?“
„Veľmi sa bojí mojich rodičov, že čo budú robiť, až sa to dozvedia.“

„Čo ti poradili sestry?“
„Jedna povedala že si zoberie extra materskú, že popri jej deťoch mi pomôže aj s tým mojím. Druhá povedala, že som ešte sama dieťa, že ja sa predsa nemôžem ešte stať mamou.“

„Danka, stretnime sa. Pracujem pre organizáciu (v tom čase pre Fórum života) ktorá ti vie pomôcť. Čokoľvek by si potrebovala, daj mi vedieť, prosím.“ O niekoľko dní prišla za mnou so svojou najstaršou sestrou. Pôsobila napodiv pokojne. Ja v jej veku by som nedokázala vyliezť z postele. Jej rodičia sa medzičasom dozvedeli novinku, a to takto:

Najstaršia sestra si pozvala k sebe celú rodinu. Rodičov, aj všetkých päť sestier.
„Tak čo moja, čo nám chceš oznámiť? Azda si znova tehotná?“ spýtala sa mama žoviálne  najstaršej dcéry, ktorá už bola vydatá a mala 2 malé deti.
„Ja nie,“ odvetila.
Mama sa teda obrátila k druhej najstaršej dcére: „Snáď si ty tehotná?“.
„No, ja tiež nie“.
V byte vraj začalo byť horúco. Mama sa spýtala tretej dcéry, ktorá mala v tom čase len 17. „Tak ty?“ 
„Ale čo si, mama!“
„Tak ktorá z vás je potom tehotná?“ Spýtala sa mama, hľadiac prestrašene na posledné dve najmladšie dcéry. Predstavujem si, že chcela veriť tomu, že toto celé je len nejaký „prank“ jej piatich divošiek.
„Danka, mama. Danka je tehotná“ povedala najstaršia dcéra.
„Ja som to vedela!“ zalomila mama rukami a rozpovedala im svoj sen, ktorý mala len pred pár dňami. Danka v sne prišla do domu s veľkým tehotenským bruškom, načo sa mama zobudila v studenom pote a s obrovskou úľavou.

„Čo na to celé povedal otec?“ spýtala som sa Danky
„Ten sedel, pozeral do zeme a neveriacky krútil hlavou.“
„Poradili ti rodičia niečo, že čo máš robiť?“
„V podstate povedali, že ak sa rozhodnem mať dieťa, že mi pomôžu, že nie som na svete ani prvá, ani posledná, a že to nejako zvládneme.“
„A ty chceš robiť čo?“
„Ja neviem. Teraz keď to už vedia a pomôžu mi, asi by som si radšej nechala dieťa“
„A čo Marek?“
„Marek keď zistil, že to naši už vedia a nechcú ho úplne zabiť, len prizabiť, tak sa trocha upokojil.“
„On nechce aby si šla na potrat?“
„Nie. Vraj sa mám rozhodnúť podľa seba, ale že ak si nechám dieťa, zostane so mnou. Vôbec si ale neviem predstaviť, že budem mamou.“
„Ale ty už si mamou Danka. Je skryté, ale je tu a je tvoje.“

O necelých 6 mesiacov sa im narodilo prvé dieťa - zdravý krásny syn.

Ilustračné foto

Tragédia je, keď chorý človek umiera predčasne, a nie keď sa má zdravý predčasne narodiť. Všetko je OK, ďakujem za ponuku pomôcť, ale netreba.

Počas tehotenstva sa zdravotný stav Dankinej mamy veľmi skomplikoval, vyzeralo to tak, že umrie. V tom čase som napísala jej ocovi s povzbudením a znova som ponúkla pomoc pre Danku. Odpísal niečo, čo si dám raz vytetovať na čelo: „Tragédia je, keď chorý človek umiera predčasne, a nie keď sa má zdravý predčasne narodiť. Všetko je OK, ďakujem za ponuku pomôcť, ale netreba“.

Niekoľko týždňov po pôrode sa mi o Danke začali dostávať do uší úsmevné správy. Vraj sestrám občas začína liezť na nervy lebo ich neustále napomína, aby sa poriadne obliekli, keď idú von. Danke „nabehlo“ niečo úplne prirodzené - materstvo. Hormóny.

Po pár mesiacoch som ju navštívila. Priznávam, bála som sa ísť za ňou. Čakala som, že nájdem zrútenú teenagerku v ovracanom pyžame. Juj ako som ju podcenila! Po krátkej chvíli pozorovania som si musela priznať, že materstvo zvláda oveľa lepšie ako ja. Naše prvé  a vytúžené dieťa sa narodilo do harmonického manželstva keď som mala 31 rokov. Nič a nikto ma však nemohol pripraviť na šok z neprespaných nocí, na deficit sociálneho kontaktu, na komplexy z nadváhy, na úplne obyčajné materstvo. Danka v svojich 15 rokoch to však dávala ľavou zadnou, teda v porovnaní so mnou určite. Navyše ešte k tomu aj opeknela!

Odfotila som ju s vysmiatym synkom v náručí. Na fotke vyzerá ešte mladšia, akoby držala v rukách svojho brata. Keď v triede ukážem túto fotku, reakcie žiakov zvyknú byť silné. „Jéééj, to je krásne,“ niektorí samovoľne zhíknu. Často aj tí, ktorí by jej poradili ísť na potrat.  „Tá je ale hlúpa“, skomentujú iní. Vraj bola nezodpovedná nechať si dieťa v tak mladom veku. Občas prihodia niečo o nezodpovednosti jej rodičov.

Je to divné, akoby som robila niečo, čo oni nie, veď aj oni sexuálne žili, na mne to bolo však aj vidno.

„Danka ako to máš vlastne so školu? Robíš si ju na diaľku?“
„Nie, nateraz som ju prerušila“.
„Si v kontakte s nejakými spolužiakmi?“
„Ani nie. Keď som si bola ešte pred pôrodom v škole pobaliť veci, tak sa mi vyhýbali a šuškali si o mne. Je to divné, akoby som robila niečo, čo oni nie, veď aj oni sexuálne žili, na mne to bolo však aj vidno.“

„Prečo si vlastne nešla na potrat? Mnoho dievčat by na tvojom mieste išli!“
„Rozmýšľala som chvíľu nad tým, ale mala som kamarátku, ktorá to podstúpila a zrútila sa z toho. Bála som sa, že sa zrútim tiež“.

Jej priateľ Marek zostal s ňou. Klobúk dole, chlape! Nevyhrážal sa jej, neutiekol, neklamal. Normálne sa stal otcom a postaral sa o všetko, ako iní zodpovední otcovia. Zamestnal sa, dnes dokonca podniká.

Po dvoch rokoch od pôrodu sa mi začali dostávať o Danke ďalšie úsmevné správy. Vraj chce ďalšie dieťa. Mala len 19. Priateľ aj rodina ju odhovárali, vraj nech počká, nech si dorobí školu. Sestry si klepali na čelo. Hormóny však hovorili jasne. Do roka porodila ďalšieho krásneho syna.

S priateľom si kúpili starý domček, ktorý si budú pomaly prerábať.

Po ďalších dvoch rokoch, teda včera mi cinkla spomínaná fotka v telefóne. Dankine tretie dieťa, dcérka. Dojala ma k slzám a nahlas som skríkla: Ideš Danka, ideš!

Dokázala si nám, že mladé dievča je schopné uniesť oveľa viac, ako by sme predpokladali. A nemyslím uniesť so zaťatými zubami, ale rozkvitnúť za okolností, o ktorých sme si mysleli, že ťa musia nutne zraziť k zemi.

Tento príbeh píšem aj ako ódu na jej priateľa Mareka. Mnoho mužov v tvojom veku by za týchto okolností zbalili kufre, ty si ich ale rozbalil. Stal si sa dobrým otcom. Fandím ti.

Príbeh píšem aj ako ukážku toho, že žena v nečakanom tehotenstve akútne potrebuje podporu od svojej rodiny. Nepotrebuje výčitky, vyhrážky, podmieňovania. Potrebuje PODPORU. Ak by Danka podporu svojej rodiny nemala, možno by bol jej príbeh úplne iný, nedovoľujem si tvrdiť, že veselší.

Podpora tehotnej ženy je kľúčový faktor v rozhodovaní medzi životom a smrťou jej dieťaťa. Ak žena nemá podporu od rodiny, našťastie je tu ešte iná možnosť: jednotliví dobrodinci a neziskovky, ktoré dokážu pomôcť - napríklad Poradňa Alexis je výborný prvý krok. Centrum konkrétnej pomoci Femina, alebo projekt Zachráňme životy sú výborné v materiálnej a dovoľujem si tvrdiť v každej inej oblasti pre nastávajúce matky. Tieto projekty pomáhajú ženám bezvýhradne, aj keby išlo o ich 7. tehotenstvo a všetky predošlé boli ukončené interrupciou.

Hlasy z tábora pro-choice často kritizujú práve tieto neziskovky, avšak kde sú pro-choice projekty, ktoré ženám pomôžu inak, ako k interrupcii? Kde sú ich krízové domovy pre nečakané tehotné, kde je ich tím odborníkov ktorí ženu podržia počas tehotenstva, kde sú zbierky pre nastávajúce matky, aby si zabezpečili skromný domov pre svoje dieťa? Kde je ich konkrétna pomoc? Stať sa matkou azda nie je legitímna voľba v prípade krízového tehotenstva? Ak áno, prečo jej v tom nepomôcť?

Na záver:

1. Som si plne vedomá, že Dankin príbeh je jeden z mála. Nie je samozrejmé, že iné dievčatá by to v jej veku zvládali tak ako ona. Avšak...kto vie, možno by nás prekvapili, ak by sme im dali šancu a podporu.
2. V ideálnom scenári by sa Dankin život odvíjal v inom poradí: vyštuduje, vydá sa, potom deti, proste stará osvedčená klasika, ktorú sama vyznávam. Avšak človek mieni, život mení...poznáme to.
3. Danka má všetky predpoklady na to, aby sa jej v živote darilo a vyzerá to tak, že sa jej dariť aj bude. Život si nepokazila! Naučila sa zodpovednosti, zručnosti, obetavosti, žonglovať niekoľko povinností naraz...júúj to vôbec nie je málo. A to má len 22 rokov a život pred sebou.
4. Jej mama sa po rokoch vyliečila a na fotke ktorá mi cinkla v telefóne drží celá prešťastná svoje ďalšie vnúča.

Držte sa!

_____

Autorkou blogu je Lívia Halmkan, riaditeľka organizácie Tlakový hrniec, n. o.