Pokračovanie

4. Porušovanie náboženských slobôd

Náboženstvo nie je ideológia. Existuje zásadný rozdiel medzi týmito dvoma pojmami. Ten hlavný spočíva v tom, že nad naším bežným chápaním empiricky poznateľnej reality v rámci určitej myšlienkovej štruktúry zvanej "ideológia", existuje vyššie dobro, kvôli ktorému konáme, tak ako konáme, a tým je Boh. Vojna nie je len bitka človeka s človekom, ale aj myšlienok s myšlienkami, a preto posledné, čo ľuďom v ťažkých časoch ostáva je nádej. Nádej, že ich obeta bude prijatá a že ich utrpenie raz skončí. Ak vezmete ľuďom nádej, beriete im zmysel, pre ktorý chcú ďalej žiť aj napriek všetkej bolesti. História preto nespomína pekne na režimy, ktoré zakazovali cirkev, plienili kostoly, vraždili kňazov a rehoľné sestry. Jednoznačne to nie je "akt hrdinstva".

Do roku 2021 sa identifikovalo ako „veriaci“ od 66 – 68% populácie Ukrajiny, z toho až 30% ako východo - ortodoxní (pravoslávny) kresťania. Znamená to, že takmer polovica všetkých veriacich na Ukrajine sa hlási k rovnakému vierovyznaniu ako Rusi. Avšak na Ukrajine pôsobia dve vetvy tejto cirkvi. Jedna, ktorá sa hlási k Moskve a nazýva sa „Ukrajinská ortodoxná cirkev“ v skratke UOC a druhá, ktorá sa nazýva „Ortodoxná cirkev Ukrajiny“ v skratke OCU, ktorá je napojená na Kyjev. Čiže máme tu dve konkurenčné cirkvi, ktorých jediný rozdiel je len napojenie na konkrétne hlavné mesto. V teológií (podľa mojich vedomostí) značné rozdiely nie sú. (https://culturalatlas.sbs.com.au/ukrainian-culture/ukrainian-culture-religion)

Najnovšie sme všetci zachytili správu, že Ukrajina na celom území zakázala pôsobenie UOC, teda tú najstaršiu cirkev. Datuje sa, že Ukrajinci sú pravoslávny od roku 988, teda ešte počas existencie Kyjevskej Rusi za vlády Volodymyra Veľkého. Ich náboženstvo a vierovyznanie má hlboké korene, ktoré sú s Ruskom historicky späté. UOC patrila pod Moskovský patriarchát od roku 1686 zatiaľ čo OCU bola založená až v roku 1921. Teda môžeme s istotou povedať, že pravoslávne vierovyznanie je jedným z hlavných argumentov v prospech tézy bratských národov. Rusi a Ukrajinci sú si veľmi podobní. (https://www.rferl.org/a/ukraine-russia-orthodox-religion-ban/33091200.html)

Zákaz UOC sa realizoval zákonom č. 8371, ktorý zakazuje činnosť Ruskej pravoslávnej cirkvi na Ukrajine a aj všetkých k nej pridružených náboženských organizácií. Dôvodom majú byť podozrenia kňazov a rehoľných sestier či iných veriacich zo špionáže pre Rusko. Tieto procesy však vo svetle nových skutočností majú veľmi trpkú príchuť. Môžeme ich prirovnať k politicky vykonštruovaným procesom, ktoré majú za cieľ neprávom označovať skupiny ľudí za „nepriateľov režimu“. Niečo podobné sa dialo u nás počas komunistického režimu. Najnovšie kolovalo na sociálnej sieti X video, kde brutálnym spôsobom ukrajinské jednotky vtrhli do kostola a zadržali kňaza. Veriaci sa ho zastali a strhla sa veľká prestrelka. Na ďalšom videu môžeme vidieť krvácajúceho kňaza, ktorého brutálnym spôsobom dobili do hlavy, čo mu spôsobilo rozsiahle krvácanie. Prikladám link na obe videá. Odporúčam len pre silné povahy. (https://x.com/chmelamar/status/1846819925127520360) (https://x.com/chmelamar/status/1846819925127520360)

Tento zákon vniesol do spoločnosti náboženskú neznášanlivosť a rozprúdil ešte väčšiu nenávisť voči ruskej menšine, resp. rusky hovoriacim Ukrajincom.

Pápež Františke tiež tento zákon kritizoval. Vyjadril sa nasledovne: „Prosím nech sa priamo ani nepriamo nezruší žiadna kresťanská cirkev“ (https://svetkrestanstva.postoj.sk/161186/papez-vyjadril-sklamanie-nad-novym-ukrajinskym-zakonom-na-cirkvi-sa-nema-siahat-vyhlasil)

5. Porušovanie práv národnostných menšín

Tento problém je historický a siaha až do roku 2014, kedy tento konflikt započal. Profesor Andrew Wilson hovorí, že dlhodobým problémom na Ukrajine je fakt, že neumožňuje svojim občanom pri sčítaní obyvateľstva tzv. dvojakú identitu, a teda, že sa môžu identifikovať aj ako Ukrajinci aj ako Rusi, nazval to „iná Ukrajina“. V článku od Wilsoncentre sa píše: „Poznamenal, že „inú Ukrajinu“ by bolo možné lepšie zachytiť úpravou modelu sčítania tak, aby zahŕňal potenciál pre dvojitú identitu alebo pridaním prvku jazyka k prvku etnického pôvodu. Podľa Wilsona prieskumy citlivé na dvojitú identitu naznačujú, že približne 27 percent ukrajinských občanov sa identifikuje ako Ukrajinci aj Rusi. Pridaním jazyka ako prvku vzniká podobná stredná oblasť 30 – 35 percent tých, ktorí sa považujú za etnicky Ukrajincov, ale preferovaným jazykom je ruština.“

Píše aj o názoroch samotných Ukrajincov na existenicu Ukrajiny ako samostatného štátu: „V odpovediach týkajúcich sa ukrajinskej nezávislosti boli evidentné panslavistické či zvyškové sovietske nálady. Wilson ilustroval, že viac ako 30 percent respondentov považovalo nezávislosť Ukrajiny za „veľké nešťastie, nakoľko znamenala koniec ZSSR“, zatiaľ čo ďalších 20 percent ju charakterizovalo ako „neprirodzený zlom v jednote východoslovanských národov“. ." Len o niečo menej ako 9 percent súhlasilo s tým, že Ukrajina „získala nezávislosť v roku 1991 ako výsledok stáročí národno-oslobodzovacieho boja“.“ (https://www.wilsoncenter.org/publication/ukrainian-national-identity-the-other-ukraine)

Hlavný problém, čo sa týka porušovania národnostných menšín je ten, že Ukrajina od roku 2001 nerealizovala sčítanie obyvateľstva na základe národnosti. Teda najnovší údaj, ktorý existuje o percentuálnom rozložení národnostných menšín je 13 rokov starý. V spomínanom roku sa identifikovalo ako etnickí Rusovia 17,3% opýtaných a ako etnickí Ukrajinci 77, 8% opýtaných. Značný rozdiel bol aj pri deklarovanom rodnom jazyku. Za ukrajinčinu sa „postavilo“ 67,5% zatiaľ čo za ruštinu 29,6%. (https://www.eurac.edu/en/blogs/mobile-people-and-diverse-societies/ethnic-and-linguistic-identity-in-ukraine-it-s-complicated)

Nepochybným je fakt, že Ukrajina porušovala práva národnostných menšín najmä tým, že zakazovala používanie ruštinu na školách alebo úradoch. To predstavovalo značný problém pre takmer 30% populácie, ktorá s takýmto rozhodnutím nebola vôbec nadšená. V roku 2019 vstúpil na Ukrajine do platnosti zákon o štátnom jazyku, ktorý zavádza jediný štátny jazyk, a to ukrajinský. Zaujímavosťou je, že Volodmyr Zelenskyj tento zákon v roku 2019 kritizoval ako „zbierku zákazov a trestov“. U nás o tom informoval portál Teraz. Prikladám link: ((https://www.teraz.sk/najnovsie/ukrajina-zakon-o-statnom-jazyku-vst/407494-clanok.html)

Branislav Fábry výborne spracoval túto tému už v roku 2018 na blogu denníka Pravda, kde napísal: „Za najabsurdnejší spomedzi všetkých excesov ukrajinských šovinistov v tomto roku treba označiť zákaz ruského jazyka v Ľvovskej oblasti. Dňa 18. septembra 2018 schválila Ľvovská oblastná rada nariadenie č. 745 o moratóriu na verejnú prezentáciu rusko-jazyčného kultúrneho produktu. Toto moratórium má trvať až „do úplného skončenia ruskej vojenskej okupácie územia Ukrajiny“. Lenže vzhľadom na to, že najmä v otázke Krymu Rusko neustúpi, ide o trvalé moratórium.“ Link na blog TU: (https://brankof.blog.pravda.sk/2018/10/14/nacionalisticke-excesy-na-ukrajine-2018-zakaz-ruskeho-jazyka-tazenie-proti-mensinam-a-nabozensky-konflikt/)

Najnovším prípadom z roku 2022 je zrušenie 11 „proruských“ politckých strán. Mnohé z nich však boli len klasické opozičné strany, ktoré kritizovali Zelenského a EÚ. Patria sem napr. Opozičný blok a Opozičná platforma – Za život. (https://www.teraz.sk/zahranicie/na-ukrajine-zakazali-11-proruskych-pol/620562-clanok.html)

Na Slovensku panuje všeobecný konsenzus, že naši maďarský spoluobčania majú rovnaké práva ako my a nerobíme rozdiely či sa hlásia k Slovenskej republike alebo Maďarskej republike. Priznávame im právo používať ich jazyk na úradoch aj v školách. Spolunažívame si tu tak, aby aj menšina aj väčšina bola spokojná. Keďže som istý čas vyrastala na juhu Slovenska, viem, že je to pre ľudí dôležité, aby si zachovali svoju kultúru a hrdosť na svojich predkov. Je pre mňa preto nepredstaviteľné a určite aj pre veľkú časť mojich čitateľov, že by sme našim maďarským spoluobčanom neumožnili vybrať si k akej republike sa chcú hlásiť a zakazovali im používať ich jazyk. Toto sa však dialo a deje ruskej menšine na Ukrajine.

Napriek tomu, že OSN nevypozorovala porušenie práv menšín na Donbase, Luhansku a Kryme, veľa rusky hovoriacich Ukrajincov a rovnako aj odborníkov má na to úplne iný názor. OSN rovnako ako hociktoré svetové organizácie sa môže mýliť a v tomto prípade si myslím, že sa mýlili.

6. Ukrajina má problém s nacizmom

Jednu z hlavných príčin vojny, ktorú Vladimír Putin v roku 2022 uviedol bola tzv. „denacifikácia“. Práve tento dôvod je jeden z tých, ktorý spája ukrajinsko - ruský konflikt s tým izraelsko – palestínskym. Ako? Izrael tvrdí, že spôsob, akým vedie vojnu spadá pod sebaobranu, teda laicky povedané „dovolenú vojnu“ a odôvodňuje to práve tým, že Palestínčania ich chcú zničiť terorom, pretože ich nenávidia kvôli tomu, že sú Židia, a teda, že všetci Palestínci do „poslednej nohy“ sú antisemitistickí. Jedným z dôvodov izraelsko - palestínskeho konfliktu je teda určitá forma "denacifikácie" Palestínčanov, len to tak nepomenúvajú.

Rovnaký dôvod použil Vladimír Putin v súvislosti s Ukrajinou. Na Ukrajinu zaútočil preto, že ukrajinský štát slovami Vladimíra Putina „páchal genocídu“ na rusky hovoriacich Ukrajincoch resp. Ukrajincoch, ktorí sa národnosťou hlásili k Rusku. Presnejšie sa jedná o východ Ukrajiny, teda Donbas a Luhansk. A teda, že ukrajinské vedenie štátu je rusofóbne a krajiny, ktoré ukrajinský štát podporujú, teda hlavne tie západné sú rusofóbne tiež a Rusko chce brániť svojich občanov, ktorých vníma ako súčasť Ruskej federácie. Ak to veľmi zjednodušíme, dá sa povedať, že útok na akéhokoľvek Rusa na Ukrajine je útokom na Ruskú federáciu a že Ruská federácia sa cíti existenčne ohrozená expanziou NATO na ruské hranice.

Tu však vidieť, že na tieto dva konflikty sa skutočne meria dvojitým metrom. Zatiaľ čo Izrael má od medzinárodného spoločenstva voľnú cestu, Rusko za rovnaký dôvod nemá. Izrael sa bráni, avšak Rusko nie, to ževraj útočí.

Západné média postupne, ale s veľkou nevôľou a rovnako veľkou dávkou propagandy, musia ale priznať fakt, že neonacizmus na Ukrajine skutočne nie je malým problémom. Píše o tom aj samotné NBC News, ktoré vo svojom článku spomína: „Rovnako znepokojujúce je, že neonacisti sú súčasťou niektorých z rastúcich radov dobrovoľníckych práporov na Ukrajine. Po Putinovej invázii na Krym v roku 2014 viedli jedny z najtvrdších pouličných bojov proti separatistom podporovaným Moskvou na východe Ukrajiny. Jedným z nich je batalión Azov , ktorý založil zarytý stúpenec bielej rasy, ktorý tvrdil, že národným cieľom Ukrajiny bolo zbaviť krajinu Židov a iných podradných rás. V roku 2018 Kongres USA stanovil, že jeho pomoc Ukrajine nemôže byť použitá „na poskytnutie zbraní, výcviku alebo inej pomoci práporu Azov“. Napriek tomu je dnes Azov oficiálnym členom ukrajinskej národnej gardy.“

V článku sa ďalej píše: „Ďalším hrozivým vývojom je, že Ukrajina v posledných rokoch postavila množstvo sôch na počesť ukrajinských nacionalistov, ktorých dedičstvo je poznamenané ich nesporným záznamom ako nacistických zástupcov. Noviny Forward katalogizovali niektorých z týchto poľutovaniahodných osôb, vrátane Stepana Banderu , vodcu Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) , ktorého prívrženci pôsobili ako miestni členovia milícií SS a nemeckej armády. „ (https://www.nbcnews.com/think/opinion/ukraine-has-nazi-problem-vladimir-putin-s-denazification-claim-war-ncna1290946)

V skratke tento článok hovorí jednoduchú pointu. Aj keď sa zhodneme že dôvod „denacifikácie“ nie je legitímnym dôvodom na vojnu, stále nemôžeme poprieť, že tento problém Ukrajina má.

V článku sa spomína aj pluk Azov, ktorý bol do roku 2024 na americkej „čiernej listine“ organizácií, ktorej nemožno posielať zbrane pre ich radikálnosť. Na tomto zozname sa ocitli spolu s niektorými poprednými teroristickými organizáciami. Avšak zákaz bol zrušený hneď po tom, ako sa tento najskôr dobrovoľný pluk stal oficiálnou súčasťou ukrajinskej armády. Samotný hovorca pluku Azov uviedol v roku 2015 pre americký denník USA Today toto: „Prápor Azov bol založený v roku 2014 a jeho prvým veliteľom bol Andrij Biletskij, ktorý predtým viedol neonacistickú skupinu Patriot of Ukraine. Viacerí členovia milície, ktorá bola začlenená do Ukrajinskej národnej gardy, sú samozrejmí neonacisti.

Hovorca skupiny to však obhajoval a pre USA Today v roku 2015 povedal, že iba 10 až 20 percent regrútov sú neonacisti a že títo ľudia nereprezentujú oficiálnu ideológiu Azova.“ (https://thehill.com/policy/defense/380483-congress-bans-arms-to-controversial-ukrainian-militia-linked-to-neo-nazis/)

V podstate ich obhajoba stála na tomto dôvode: „Stvorili nás ako neonacistické hnutie, formovali sme sa tak, správali sme sa tak, aj sme takí, ale len 20% z nás.“ Cítite sa lepšie? No ja veru nie.

Ukrajinský novinár Lev Golinkin, ktorý ušiel z Ukrajiny v roku 1990 napísal veľmi populárny článok v The Nation, ktorý nazval „Západné médiá bielia pluk Azov“. V článku hovorí o tom, ako a prečo vznikol Azov a vysvetľuje symboly, ktoré sa s nimi spájajú a ich napojenie na historické znaky SS a nemeckých nacistov. Rovnako však poukazuje na ukážkovú propagandu západných médií, ktoré sa snažia z neonacistov robiť „hrdinov bojujúcich za svoju vlasť“. Odcitujem jednu veľmi zaujímajú pasáž: „Patriot Ukrajiny – gang, ktorého členovia tvorili pôvodné jadro práporu Azov – mal vždy geopolitické ambície. Jej vodca Andrij Biletskij, ktorý bol prvým veliteľom Azov, využil jej slávu na vývoj politických a pouličných svalových krídel pre značku Azov. Pluk sa čoskoro stal len jednou súčasťou oveľa väčšej entity: Hnutia Azov.“

Všetci sme samozrejme počuli tú slávnu vetu: „Azov sa zmenil.“ Znie to ako večné želanie manželky, aby manžel prestal fajčiť cigarety so slovami „on sa určite zmení“. No ako sa hovorí, „zvyk je železná košeľa“ a v tomto prípade platí, že zlozvyk ostane zlozvykom. Rovnaká rovnica platí aj v prípade Azovu, kde Golinkin píše: „Ďalej je to lož, že Azov sa denacifikoval odhodením veteránov pôvodného neonacistického práporu z roku 2014 – toto tvrdenie zopakovali agentúry Reuters, The Financial Times , AP, The Jerusalem Post a ďalší na jar 2022, keď bol pluk velený. Denys Prokopenko a jeho zástupca Svyatoslav Palamar. Problém je v tom, že Prokopenko aj Palamar boli členmi Azova od roku 2014. Jednotke, údajne vedenej novou krvou, v skutočnosti velili veteráni jej krajne pravicového začiatku.“ Je to výborný článok a odporúčam ho každému prečítať. Prikladám link: (https://www.thenation.com/article/world/azov-battalion-neo-nazi/)

7. Mobilizácia

Každá mobilizácia musí mať svoje pravidlá ustanovené zákonom a dodržiavať medzinárodné záväzky, ktoré vyplývajú zo spôsobov vedenia vojny a vyhlásenia vojnového stavu. Na Ukrajine bol v Septembri tohto roka schválený nový zákon č. 3543 – XII inak nazvaný aj „Zákon o mobilizácií“.

Mnohí sme videli nevábne videá, ktoré kolujú sociálnymi sieťami, kde vojenská stráž, resp. príslušníci armády vykonávajúci nábor, násilne ťahajú mužov vo veku brannej povinnosti z ulíc a domovov. Avšak na internete sa objavujú aj videá, kde jasne vidno, že sa nemobilizujú, len muži vo veku brannej povinnosti, ale aj tí, ktorí by podľa príslušného zákona čl. 23 ods. 1, veta 2, teda zdravotne postihnutí a znevýhodnení nemali byť mobilizovaný avšak mobilizujú sa z dôvodu nedostatku ľudskej sily.

Na tomto videu môžete vidieť muža s Downovým syndrómom, ktorý je v spoločnosti iných vojakov, ktorí ho šikanujú a bijú. Média označujú toto video za "ruskú propagandu" avšak tento prípad nie je ojedinelý, len je najviac známy. Férovo, môžeme povedať, že ak nič iné, tak minimálne existujú dôvodné podozrenia, že armáda, resp. náboroví pracovníci porušujú nový mobilizačný zákon. (https://x.com/dom_lucre/status/1797749887305433575)

Nehovoriac, samozrejme, o úplne nechutnej popularizácií a propagácií žien v armáde. Ak sa boj za feminizmus dostal do tohto bodu, rada by som z neho vycúvala. Je tragické vidieť, že v mene rovnosti bojujú na fronte medzi sebou muži a ženy s nerovnými silami. Rozumiem, ak chce nejaká žena do armády vstúpiť dobrovoľne avšak v atmosfére mobilizácie na Ukrajine sa dobrovoľnosť v skutku vytráca.

Čoraz častejšie preto počúvame, že Ukrajinci bojovať nechcú a bránia sa. Túto skutočnosť potvrdila aj televízia Joj, ktorá priniesla túto reportáž: (https://www.noviny.sk/krimi/947343-sprisnenie-zakona-o-mobilizacii-ukrajina-zavadza-novy-predpis-pre-muzov)

Záver:

Každý racionálny čitateľ, ktorý sa dostane až sem si po všetkých uvedených faktoch musí uvedomiť, že členstvo Ukrajiny v NATO je nemožné, resp. je možné jedine za cenu 3. svetovej vojny, ktorú (aspoň si myslím) Západ ešte nechce. Nie, kvôli Ukrajine. Rovnako to platí aj o EÚ. Ukrajina by vstupom do EÚ spôsobila obrovskú infláciu a ekonomický prínos by nebol žiadny, keďže krajina je v troskách. Ukrajina nespĺňa kritéria vstupu podľa Maastrickských zmlúv a jej teritórium je v troskách. Územnú celistvosť si nezachová a Západ ju zradí rovnako ako zradil nás v roku 1938 podpisom Mníchovskej dohody.

Príbeh Ukrajiny bude smutným príkladom ako sa znova a raz ukázalo, že ten povestný „dobrý Západ“ nie je o nič lepší ako ten „zlý Východ“ a že Orwellova kniha 1984 je nie len román, ale dokumentárny opis budúcnosti. Vždy budú existovať mocnosti a ich kolónie, či satelity a heslo: VOJNA JE MIER bude práve o Ukrajine a jej budúcnosti.

Terézia Mičianiková

Titulná fotografia prevzatá z denníku Extra