V novembri 2023 vydal Vatikán dokument o tom, že katolíci nesmú vstupovať do slobodomurárskych lóží. Dokument schválil aj pápež František. Bola to reakcia na žiadosť jedného biskupa z Filipín, ktorý vo svojej diecéze registroval nárast katolíkov, ktorí sa pridali k slobodomurárom. Vatikán tak odpovedal, že aktívne členstvo je zakázané a katolíci, ktorí sú zároveň slobodomurári sú v stave ťažkého hriechu.

História vzťahov medzi katolíckou cirkvou a slobodomurárskym hnutím je dlhá, komplikovaná a často aj napätá. Kto sú však vlastne slobodomurári a prečo je postoj cirkvi k ich ideám negatívny?

Rúško tajomstva okolo hnutia

Slobodomurárske hnutie bolo po stáročia obviňované z rozvracania spoločenského poriadku. Údajne mali v tajnosti spriadať temné plány na ovládnutie sveta. Slobodomurári vraj z pozadia poťahujú nitkami a politici sú iba bábkami v ich rukách. Už len slovo „slobodomurár“ je zaťažené rôznymi a nie príliš pozitívnymi výkladmi. Bolo však často používané aj ako nálepka ako niekoho verejne očierniť.

Slobodomurárske hnutie, ktoré má medzinárodný charakter, samo seba vníma ako nositeľa spoločenského a morálneho pokroku, mieru, úcty k druhým, tolerancie a slobody. Vyznávajú humanizmus, racionalizmus, rešpekt medzi ľuďmi, národmi a náboženstvami. Preto medzi nich môžu patriť aj vyznávači rôznych náboženstiev, za predpokladu, že budú rešpektovať slobodomurárske myšlienky a nebudú vnucovať svoju vieru iným.

Hnutie tak združuje ľudí dobrej vôle, ktorí majú rôzne filozofické názory a náboženské presvedčenie. V tomto hnutí je prítomná aj dobročinnosť a tak sa slobodomurári angažujú aj v pomoci slabým a núdznym. Členovia slobodomurárskych lóží sú vedení k tomu, aby pracovali na tom, aby boli stále lepší, poznávali seba samých a kultivovali svoje kritické myslenie.

Hodnoty hnutia nebolo možné v 18. a 19. storočí hlásať bez rizika a preto sa slobodomurári báli k sebe vziať niekoho, kto by im mohol uškodiť. Pravdepodobne aj z toho pramení nedôvera a podozrievavosť k nim.

Cirkev a slobodomurári

Katolícka cirkev vnímala slobodomurárske hnutie už od jeho oficiálneho vzniku v roku 1717 ako konkurenciu a hrozbu. Prvé odsúdenie slobodomurárstva prišlo už o dvadsať rokov neskôr od pápeža Klementa XII. Reagoval tak na rýchle šírenie tohto hnutia, hlavne v Taliansku, v západnej a strednej Európe.

Dôvodom tohto postoja bolo tajnostkárstvo a možnosť tvrdého trestu za porušenie mlčanlivosti u slobodomurárov. Cirkev už vtedy hlásala, že „všetci rozumní a čestní ľudia majú dať od slobodomurárov ruky preč.“ Pozícia katolíckej cirkvi tak bola od začiatku negatívna. Slobodomurári podľa katolíkov chceli podlomiť základy cirkvi a mohli by sme povedať, že v očiach cirkvi to bolo konkurenčné (pseudo)náboženstvo.

Cirkev zakázala katolíkom pripájať sa k slobodomurárom a k iným tajným spoločnostiam. Vo Francúzsku tento zákaz platil pre rôzne tajné spolky už v 12. storočí. Katolíkovi, ktorý by sa pridal k týmto sektám by hrozilo vylúčenie z cirkvi (exkomunikácia).

Pápež Pius IX. v encyklike Etsi Multa z roku 1873 v reakcii na aktivity slobodomurárov vyzýva duchovenstvo: „Vynaložte všetko svoje úsilie na ochranu veriacich pred nástrahami a nákazou týchto siekt. Priveďte späť tých, ktorí sa nešťastne pridali k týmto sektám. Odhaľte najmä chyby tých, ktorí boli oklamaní alebo tých, ktorí teraz tvrdia, že zámerom týchto temných spolkov je iba spoločenská užitočnosť, pokrok a uplatňovanie vzájomných výhod.“

Tieto príkazy sa však v cirkvi zjavne až tak nerešpektovali. Podľa odhadov v 18. storočí bolo až dvetisíc duchovných členmi slobodomurárskych lóži. Český katolícky teológ Ctirad Václav Pospíšil píše, že v tom čase k nim patrili dokonca aj niektorí biskupi a arcibiskupi.

Myšlienky slobodomurárstva sú nezlučiteľné s katolicizmom

Cirkev označovala slobodomurárov za „nepriateľov.“ Podľa nej totiž podkopávali spoločnosť a cirkev. Snažili sa vytlačiť Boha z verejného života a presadzovali rôzne osvietenské myšlienky medzi mladými ľuďmi na školách. Slobodomurárstvo bolo vnímané ako „satanova mocnosť“ a nástroj ako oslabiť a zničiť cirkev. Zápas s ním bol prirovnávaný k vojne medzi svetlom a tmou.

Tieto motívy sa objavujú aj v encyklike Humanum genus od pápeža Leva XIII. z roku 1884. Pápež nielenže opäť odsúdil slobodomurárske hnutie, ale snažil sa aj vysvetliť to, čo učia.

Pápež v encyklike uvádza to, čo cirkvi prekáža na hnutí a prečo sú slobodomurárske myšlienky nezlučiteľné s katolíckou náukou. V liste k talianskemu ľudu Lev XIII. vysvetľuje: „Uvedomme si, že kresťanstvo a slobodomurárstvo sú podstatne nezmieriteľné, takže zapísať sa do jednej znamená oddeliť sa od druhej"

Slobodomurári síce v zásade vyznávajú Boha ako Stvoriteľa, Veľkého architekta, no pod týmto pojmom sa dá rozumieť akákoľvek predstava o Bohu. Predstava slobodomurárov o Bohu má blízko skôr k deizmu alebo panteizmu a nie je kresťanská.

Pápež Lev XIII., ktorý bol na Petrovom stolci od roku 1878 do roku 1903. (Foto - wikimedia)

Katolícka cirkev ďalej slobodomurárom vyčíta to, že vnímajú človeka a jeho rozum za základné meradlo všetkého. V ich myšlienkach je prítomné popieranie objektívnej pravdy a jej poznanie. Tento relativizmus sa prejavuje aj v náboženských otázkach. Inak povedané, je v podstate jedno čo vyznávaš, aj tak prídeš k spáse.

Slobodomurári neuznávajú cirkevnú autoritu a popierajú to, že by sa Boh zjavil v Biblii alebo v cirkevnej Tradícii. Neuznávajú ani sviatosti, Ježiša Krista ako Boha a Vykupiteľa a manželstvo je pre nich iba občianska zmluva.

Katolícky kňaz a exorcista Vojtech Kodet vidí v slobodomurárstve viaceré duchovné nebezpečenstvá. Vo svojom texte píše, že „slobodomurári síce popierajú, že by boli náboženskou spoločnosťou, no v skutočnosti ide o gnostickú sektu s mnohými magickými prvkami pozbieranými zo starých kultúr."

Ďalej uvádza, že u slobodomurároch existuje istá hierarchia zasväcovania. „Kým v nižších stupňoch zasvätenia človeku ešte nemusí dôjsť o čo ide, no neskôr je Veľký architekt odhalený ako Lucifer. Človek je mu postupne zasvätený cez rôzne rituály, slová, obrady. To má negatívny dopad na duchovný život a takto sa človek otvára zlu," dodáva Kodet.

Slobodomurári vo Vatikáne?

Negatívny postoj cirkvi k slobodomurárom však nemal iba duchovný a ideový, ale aj politický základ. Pospíšil vo svojej dvojdielnej práci uvádza, že tento postoj často vychádzal zo skúsenosti so slobodomurármi v Taliansku alebo vo Francúzsku, ktorí boli k cirkvi neraz agresívni a nepriateľskí.

Niektorí katolíci vidia za úpadkom tradičných hodnôt, nárastu rozvodovosti a umelej antikoncepcie, uvoľneniu sexuálnej morálky, liberalizácii potratovej legislatívy a vôbec za odkresťančením západnej spoločnosti najmä slobodomurárov a ich politický vplyv.

Časť katolíkov však nevidela temné sprisahanie iba za spoločenskými zmenami, ale aj za zmenami v samotnej katolíckej cirkvi v druhej polovici 20. storočia. Tvrdia, že slobodomurári sa dostali na vysoké miesta vo Vatikáne, čo malo za následok oslabenie až rozbitie tradičnej katolíckej náuky a liturgie.

V súvislosti so slobodomurármi sa niekedy uvádza aj vízia, ktorú mal mať pápež Lev XIII. pri jednej omši v roku 1884. Ježiš sa rozpráva so satanom, ktorý chce rozbiť cirkev a potrebuje na to aspoň sto rokov. Modlitba k svätému Michalovi archanjelovi má svoje korene práve v tejto udalosti.

Niektorí z týchto katolíkov (sedevakantisti) však dokonca veria, že všetci pápeži od začiatku Druhého vatikánskeho koncilu (1962-65), vrátane pápeža Františka boli skrytými slobodomurármi a ich pápežstvo tak bolo nelegitímne. Tieto obvinenia však nie sú vôbec nové. Niektorí už pápežov z 18. a 19. storočia (Benedikta XIV. alebo Pia IX.) podozrievali, že kvôli svojej otvorenosti voči svetu boli slobodomurármi.

Neexistujú však žiadne dôkazy o tom, že by bol nejaký pápež v tomto hnutí. Podobne nie je žiadny priamy doklad o tom, že by slobodomurári mali vplyv vo Vatikáne a že by boli zodpovední za určité turbulencie v katolíckej cirkvi po druhom vatikánskom koncile.

Karikatúra z 19. storočia o zápase pápeža Leva so slobodomurárstvom. (Foto - wikimedia)

O tom hovorí aj bývalý francúzsky slobodomurár a katolícky autor Maurice Caillet. Caillet tvrdil, že slobodomurári mali svoj podiel na presadení potratovej a antikoncepčnej agendy vo Francúzsku, no odmieta rôzne konšpiračné teórie o ich svetovláde. Uviedol, že síce poznal dvoch kňazov - slobodomurárov, no spochybňuje, že by vo Vatikáne došlo k nejakej „invázii."

Niektorí katolíci však upozorňujú na to, že v cirkevnom práve došlo k zmierneniu postoja cirkvi k slobodomurárom a to má byť údajne dôkazom ich vplyvu v cirkvi. V Kódexe kánonického práva z roku 1917 sa totiž priamo spomína vylúčenie z cirkvi (exkomunikácia) pre tých, ktorí sa stanú slobodomurármi. V novom vydaní kódexu z roku 1983 sú slobodomurári uvedení iba nepriamo.

V tom istom roku však Vatikán prišiel s vyhlásením, ktoré bolo podpísané pápežom Jánom Pavlom II. a kardinálom Ratzingerom a v ktorom je zdôraznená nezlučiteľnosť katolíckej viery so slobodomurárstvom. Katolíci, ktorí sú zároveň aj slobodomurári sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu. Obavy z možného ovládnutia cirkvi slobodomurármi sú tak nepodložené a skôr patria do roviny dohadov až konšpiračných teórií.

Možný dialóg?

Niet však pochýb, že tón vyjadrovania zo strany cirkvi k slobodomurárskemu hnutiu je miernejší ako v prvých storočiach. Keďže počas druhej svetovej vojny boli kresťania a slobodomurári prenasledovaní nacistami, došlo k určitému zblíženiu. V nasledujúcich rokoch boli snahy o dialóg najmä v Nemecku a Rakúsku.

V roku 1949 Kongregácia pre náuku viery bez toho, aby menila postoj cirkvi v tejto téme uviedla, že v rámci slobodomurárstva existujú rôzne prúdy a že niektoré sa snažia o dialóg s cirkvou. O rok neskôr, v jubilejnom roku pápež Pius XII. dal pre všetkých spovedníkov povolenie snímať trest exkomunikácie pre slobodomurárov, hoci predtým to bolo vyhradené Svätej Stolici.

Pospíšil dodáva, že v prípade slobodomurárov by nehádzal všetkých do toho istého vreca. Podľa neho je dôležité rozlišovať slobodomurárske hnutie od krajiny, v ktorej pôsobí. Ich vzťah k cirkvi sa často líši od tej-ktorej krajiny.

Varuje aj pred pokušením očierňovať svojich názorových oponentov ako slobodomurárov. Uvádza prípad francúzskeho autora Léa Taxila, ktorý koncom 19. storočia písal spisy na adresu slobodomurároch a aj o ich satanizme, čiernych omšiach alebo zneužívaní kresťanských panien. Neskôr sa však jeho spisy ukázali ako klamlivé, no zrejme ovplyvnil aj časť katolíkov.

Medzi katolíkmi nájdeme rôzne prístupy k slobodomurárskemu hnutiu, na čo poukazuje aj tento článok. Nájdeme takých veriacich, ktorí už sa len pri slove slobodomurár zhrozia alebo ich odmietnu. No sú aj takí, ktorí chcú viesť s nimi dialóg, ba niektorí medzi nich aj patria. Katolícka cirkev však hovorí jasne - byť katolíkom a zároveň aj slobodomurárom sú dve navzájom vylučujúce sa skutočnosti.

Titulný obrázok - wikimedia