Konferencia biskupov Slovenska pred týždňom vyhlásila akciu Eucharistická reťaz za mier. Tlačová kancelária potrebovala k výzve na svoju FB stránku nejaký ilustračný obrázok. Mysleli si, že pritom stačí uvažovať prirodzene, ľudsky, kresťansky: Ktorý mier by Slovákom asi najviac mohol ležať na srdci? Kde sa v Európe bojuje? S kým, ak nie so susedom, ktorý bol napadnutý, by mali mať slovenskí katolíci najúprimnejší súcit? A tak zvolili fotku, kde je na oltári s vyloženou oltárnou sviatosťou spredu zavesená ukrajinská vlajka. Eucharistická výzva nemohla veru nechať našich katolíkov chladnými – oj, ako aktívne sa hneď nahrnuli s potrebou zachrániť svojimi komentármi cirkev pred herézou! Otvorte si ich, len ak nie ste po jedle a fakt si potrebujete spraviť realistický obraz o slovenských veriacich ( – či skôr nábožných?), nakoľko oni uvažujú prirodzene, ľudsky, ale hlavne nakoľko typicky kresťansky láskyplne sa správajú. Väčšina komentárov sú jedovaté splašky a zúrivé nadávania, s akými sa dá stretnúť aj na sociálnych sieťach s menším stupňom svätosti. Slovo „handra“ na označenie ukrajinskej zástavy sa tam opakuje u mnohých, len kombinácie s prídavnými menami sa rôznia, od jemnejších ako „špinavá“ po štýlovejšie ako „ukrobenderovská“ či „hnisavá“. A koľko liturgických odborníkov sa ukázalo, že máme medzi pospolitými ovečkami! Okamžite ustarostene upozorňovali, že štátne zástavy do kostola nepatria, nieto ešte v okolí oltára! Množili sa náreky o znesvätení chrámu či osobné vyznania, že do takého kostola by oni nevkročili, tam by si oni nekľakli. Iných zas neznesiteľne rušilo, že tam visí iba ukrajinská, a nie aj zástavy Libanonu, Sýrie, Palestíny, Sudánu, Mozambiku... a všetkých možných tramtárií na svete, kde momentálne tiež nie je mier. A medzi týmito prskaniami a výkrikmi zdesenia tróni skutočný klenot – jediný naozaj stopercentne úprimný výlev, za aké by psychoanalytici pri sedeniach s pacientmi dali prvé posledné. Tá prostá, priama duša sa tam vyjadrila takto nádherne otvorene: „Ako mne je odporná farba modrá a žltá, slovo Ukrajina, zelensky, partneri...“. To sa ale muselo uľaviť!

Aká zázračná moc to dokázala vštepiť do Slovákov húževnatú, zdá sa, že už nevykoreniteľnú alergiu na čokoľvek pripomínajúce susedný národ sužovaný vojnou? Samozrejme, jedna z najefektívnejších investícií v dejinách – ruská propaganda z internetu. E. Chmelár sa kedysi zasadzoval za právo na potraty, dnes nemá kresťanská stránka problém dávať mu priestor na jeho proruské politické blogy. A nevidia v tom nič čudné. Hlavne, že sú vedno proti Západu (- ktorý cirkev vybudovala)! Čo tam po konzistentnosti, čo tam po filozofii - srdcu nerozkážeš! Nemusíme sa však priveľmi hanbiť, že sme v informačnej vojne prehrali, či vlastne ani veľmi nezabojovali – veď už aj samotná Amerika je dobytá.

Ak by sa robil rebríček zneužívania slov, v posledných rokoch by určite viedlo slovo „mier“. Proruskí kresťania sú vraj za mier – keby vás zaujímal dôvod, tak vraj (neuveríte!) aby konečne prestali byť zabíjaní ľudia. Predstavte si! Že by bolo kresťanskejšie dosiahnuť mier naliehaním na útočníka, aby prestal strieľať, a nie na obeť, aby sa nechala zabiť alebo zotročiť, to je len nepríjemný detail, s ktorým tie ušľachtilé charaktery nemáte obťažovať. Keďže je však skutočný svet komplikovanejší, kresťanstvo pozná pojem „spravodlivý mier“ – na rozdiel od mieru, po ktorom volajú naši humánnejší spolubratia, a myslia ním kapituláciu. Ukrajina možno dospieva do štádia, kedy už ďalej sama bojovať nemôže a nechce, a tak prichádza čas aj na kapituláciu – ja neviem, možno áno... Ale aspoň to nazvime pravdivo a nie pokrytecky, že bude konečne nastolený vytúžený mier, hip hip hurá! Navyše kresťanstvo nikdy nevyznávalo doktrínu „mier ZA KAŽDÚ CENU“ – a to z jednoduchého dôvodu: lebo zachovanie pozemského života nepovažuje za najvyššiu hodnotu. Iste, čo sa týka ľudských práv, ide o základ, bez ktorého by ostatné práva ani nemali zmysel. Ale z duchovného hľadiska musia nutne existovať aj cennejšie veci a iné kritériá, inak by On nepovedal: „kto si bude chcieť život zachrániť, stratí ho“. Jednotlivec hodný obdivu (či blahorečenia) radšej stratí život ako svoje ideály, národ hodný obdivu radšej stratí mier ako svoju slobodu. Ale podľa slovenských kresťanov zrejme treba po dvetisícich rokoch túto tradičnú morálku prepísať... Akvinský, Akvinský, máš sa ešte od nás veľa čo učiť!

Podobnou absurditou ako vyžadovať „mier“ od obete, akú by ste pred 2022. sotva čakali od dospelého birmovanca, je aj šibalsky originálna téza, že „dodávky zbraní predlžujú vojnu“. Prečo tým ale myslia iba dodávky zbraní na obranu Ukrajiny a nie dodávky zbraní ruskému agresorovi od Iránu či Severnej Kórei, na to vám už neodpovedia. A ak áno, nanajvýš v štýle neochotného „veď hej, hej, aj tie... pravdaže“. Lenže – zaujímavé! - na tie druhé, pre Rusov, sa nikdy nikde nesťažovali. Podobne ako im uplynulých 80 rokov nenapadlo vyčítať Američanom, že vyzbrojovali Stalina proti Hitlerovi, či Rusom, že vyzbrojovali partizánov. Nech vysvetlia príčinu toho náhleho historického precitnutia!

Nebezpečnejšie, že sa takto nechali zhypnotizovať kresťania (- čo je do veľkej miery reakcia na progresivistickú centrifúgu posledných desaťročí – ďakujeme pekne!) môžu byť pre Slovensko náznaky - pokiaľ sú pravdivé - že si rovnaké veci myslia aj v našich ozbrojených zložkách. Tie sú už možno dobre pripravené a keď nás Rusko napadne, netreba sa báť, že by príliš predlžovali násilie. Chcem len veriť, že veľká časť vojakov si ešte zdravý rozum zachovala, podobne, ako chcem veriť, že väčšina slovenských kňazov sa v tejto temnej noci zombies ešte nenechala pohrýzť a zastáva v danej politickej otázke príčetný, teda rýdzo kresťanský postoj. Ale kedykoľvek si dovolia ho verejne prezentovať, ich farníci ich okamžite zasypú obvineniami, že „duchovní majú zjednocovať a prinášať pokoj“, nie ešte viac „rozdeľovať spoločnosť“. Týmto tzv. veriacim musím opäť pripomenúť: Smola, bratia a sestry, zmýlili ste si filozofie. Pokoj a jednota sú síce v kresťanstve tiež vysoko cenené hodnoty, o ktoré sa treba usilovať, ale opäť: nie sú najvyššie. Dakedy dávno všetko pokazil jeden človek, ktorý vôbec nepriniesol pokoj, ale meč, a namiesto jednoty rozdelenie: „prišiel postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre“ (Mt 10, 34-35). Dôvod, prečo Kristus nemôže byť za „mier, pokoj a jednotu ZA KAŽDÚ CENU“ je ten, že v boji dobra a zla nemožno byť neutrálny. Ešte aj pri takej čisto duchovnej záležitosti, ako je premena človeka, nevyhnutne vzniknú konflikty, a to nielen vnútorné, ale aj vonkajšie - v spoločnosti. Pokoj je dobré zachovávať vo vnútri. Navonok je ale niekedy treba aj poprevracať stoly.

Ježišovo údajné hlásanie pacifizmu opierajú naše kapacity internetovej zbožnosti napríklad o výrok „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú“ (Mt 26, 52). Ale hádam nepodozrievajú Ježiša, že bol natoľko nechápavý, aby videl dôvod Petrovho tasenia meča pri Jeho zatýkaní v tom, že mal chuť si zašermovať a vyventilovať vražedné sklony, a nie v úmysle chrániť svojho Majstra – toho, ktorý mu len pred niekoľkými hodinami sám povedal, že „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Zastavil ho síce a poučil, že na duchovné víťazstvo nemožno použiť fyzické násilie – veď duchovné víťazstvo spočíva naopak v slobode nereagovania zlom na zlo – ale ťažko si možno predstaviť, že Ježiš chcel v poslednej chvíli svojho pobytu na slobode učiť doktrínu alibistického pacifizmu. V Jánovom opise udalosti Ježiš stopku „schovaj meč do pošvy“ hneď aj zdôvodní: „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ (Jn 18,11) Pravidlo, že Božie kráľovstvo nemožno vybojovať pozemskými prostriedkami, a nutnosť zastaviť Petrov boj, potvrdzuje aj vysvetlenie, aké dal Ježiš Pilátovi: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“ (Ján 18,36). Je to neporovnateľne logickejšie vysvetlenie než interpretácia, že doslova odsúdil akékoľvek narábanie so zbraňou, ako sa nám pokúšajú nahovoriť slovenské nábožné ženičky. Takisto iba pred pár hodinami Ježiš inštruoval učeníkov, pripravujúc ich na nové podmienky: „Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, takisto aj kapsu, a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč“ (Lk 22, 36-38). Bolo to už po tom, čo Judáš odišiel z večeradla – veci sa dali do pohybu, situácia sa zmenila, bolo treba začať rátať s perzekúciou. Jedna vec je nepodliehať strachu, ale zase učeníci ani nemusia byť lacnou, bezbrannou obeťou. (Meče pritom možno ani nebude nutné použiť, no už len samotnou svojou prítomnosťou slúžia ochraňujúco – na odstrašenie pred prípadným útokom. Niečo, na čo sa v Budapeštianskom memorande pozabudlo.) Nový zákon obsahuje hneď niekoľko dôkazov o tom, že narábanie so zbraňou nie je a priori nesprávne - či už ide o uznanie statočného povolania vojaka (Lk, 3,14) alebo o práve štátnej autority používať pri výkone moci silové prostriedky (- „nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou“, Rim 13, 4). Že by práve použitie armády na obranu svojej vlasti alebo pri pomoci brániť sa inému, nespravodlivo napadnutému štátu, bolo tou zvláštnou výnimkou, ktorú kresťanstvo neschvaľuje, hoci inak spoločenskú úlohu nastoľovať právo hoci aj silou uznáva, nemá jedinú logickú oporu.

Kresťanské dušičky taktiež pripomínajú výrok o nastavení druhého líca. Ten verš má však aj pokračovanie: „Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť“ (Mt 5, 39-42). Chcú povedať, že týmto sa oni riadia – že keď niekto prejavil záujem o ich pivnicu a balkón, že mu ešte navyše prenechali aj východnú izbu a utekali naň prepísať tretinu bytu? Odkiaľ teda berú tú drzosť vyčítať obsadenej krajine s mučenými civilistami, znásilnenými ženami a unesenými deťmi, že sa nechce podrobiť a odovzdať aj zvyšok štátu? Podobne odporne cynicky točia nehoráznu požiadavku ( - klišé zo spodného šuplíka trolieho manuálu, kedykoľvek dôjdu argumenty), „nech si vezmeme samopal a odídeme sami na front bojovať“! Fuj, také prízemné! Ako keby si oni právo nadŕžať na sieti Putinovi zaslúžili presťahovaním sa do „oslobodeného“ Mariupolu! Oni sami tiež nejdú príkladom, prečo teda u ostatných podmieňujú právo vyjadriť zdravé, morálne prianie úspechu brániacej sa obeti osobným vstupom do gruzínskej gardy?

Pápežovi želám dobrý zdravotný stav, nakoľko je len možný, a tak mi je veľmi nepríjemné, že musím zakončiť kritikou na jeho adresu... ale neraz už bolo poukázané na to, že sv. otec František svojimi vyjadreniami nahnal body v informačnej vojne skôr nepriateľovi. Jeho rétorika sa začínala pomaličky meniť a ostrejšie vyjadrenia („rozsiahla invázia na Ukrajine“, apod.) na adresu Kremľa začali prichádzať až od januára 2024. Posolstvo gesta, že čudnému konzervatívcovi Ficovi pri jeho návšteve podaroval knihu o Ukrajincoch prenasledovaných v Sovietskom zväze je síce diplomaticky veľavravné, ale Ficovu schopnosť sebareflexie zas netreba preceňovať, podobne ako šance, že si z toho slovenskí katolíci niečo vyvodia. Cirkev tu mala radšej od začiatku stavať trolým nájazdom v hybridnej vojne prekážky, nie im častokrát ešte vyrovnávať chodníky – podľa mňa premeškala historickú úlohu, pri ktorej mala šancu sa v novodobých divokých časoch podieľať na obrane Európy. Namiesto toho naši veriaci utekali ozlomkrky spolu s komunistami do Putinovho náručia. Dezorientovaní a nijako nevyškolení v geopoliticko-historických súvislostiach, keď dostali na výber medzi propagandou západných neomarxistov (- kultúrnych) a východných neomarxistov (- politických), rozhodli sa slepo veriť tým východným a papagájovať ich „argumenty“. Škoda! Mali byť svetlom sveta, lampou, ktorú postavia na svietnik (Mt 5, 15). Keby sa Cirkev jasnejšie vymedzila proti ruskému naratívu, nepochybne by sa jej síce vyčítalo, že diktuje „jediné správne“ názory (- no a čo, aj Ježiš diktoval jediné správne názory – napríklad o daniach, rozvodoch, konaní dobra vo sviatočný deň...), ale aspoň by zaujatím jasného stanoviska možno uchránila mnohých slovenských veriacich pred pádom. Možno dokonca celé Slovensko pred volebnou katastrofou. Doba opatrného našľapovania skončila, ako pochopili aj v KBS. Následný nekresťanský hejt s „hnisavou handrou“ je len potvrdením, že sa postavili na správnu stranu.

A čo ty, súdruh kresťan, kedy sa spamätáš? Civilizácia ťa potrebuje!