V prvom rade je potrebné vnímať utrpenie. Utrpenie nevinných ľudí. Vždy a znova, pri čítaní autentických spomienok ľudí, ktorí prežili hrôzy komunistického režimu... ostávame v tichu, ponorení do ich utrpenia. Avšak okrem utrpenia je tu ešte jeden atribút – odvaha. A okrem týchto dvoch atribútov ešte niečo dôležitejšie a podstatnejšie.

Vedomie utrpenia

Spomienky, ktoré sa dotýkajú človeka. Spomienky, ktoré hovoria o neprávosti komunistického režimu. Väzni, ktorých nespoznávali ani ich najbližší. „Nepoznal som ho! Na vychádzke – 5 metrov odo mňa, oproti mne idúceho, silne mi mávajúceho...“ Politický väzeň, ktorého vyšetrovateľ, pre jeho mladosť a zatknutie za laický apoštolát (Katolícku Akciu), nazýval „usmrkaný Ježiš“. Tým väzňom bol Vladimír Krčméry. Brat lekára Silva Krčméryho. Koho nespoznal? Svojho vlastného švagra Ferdinanda Záhoranského. Koľko je takýchto spomienok? Spomienok odkrývajúcich beštiálnu zlovôľu režimu a jeho vykonávateľov.

Fotografia: Súrodenci Krčméryovci: Silvo a Karol (horný rad), Margita, vyd. Záhoranská a Vladimír (stredný rad), Gabika, vyd. Špániková (dolný rad)

Syn sudcu Korbulyho nespoznal svojho vlastného otca. Ján Mária Sládkovičova si musela zvykať na toho "cudzieho muža", ktorý sa vrátil z väzenia. Kto bol tým mužom? Jej vlastný otec.

Rehoľníčky, ktoré sa chystali na smrť, keď ich vytiahli z kláštorov počas Akcie R (rehoľníčky) v auguste 1950. Práve v tomto roku, pri spomienke na politických väzňov, si častejšie spomíname na utrpenie rehoľníkov a rehoľníc. No nemali by sme zabudnúť na žiadne utrpenie.

Aj pri čítaní väzenských spomienok Vladimíra Krčméryho si človek intenzívne uvedomuje plejádu zatknutých a ich životné osudy. Veriaci komunisti, jehovisti, živnostníci...

Vedomie odhodlania

Pri pohľade na politických väzňov však máme pred očami niečo viac ako „len“ utrpenie a súcit. Niečo, čo je silnejšie ako aj to najväčšie utrpenie. Niečo, čo je pevnejšie ako nezlomná vôľa vyšetrovateľov, z ktorých si viacerí, bohužiaľ, siahli aj na svoj život, keď si uvedomili beznádej plynúcu z toho, čo vykonali.

„Usmrkaný Ježiš“ opísal vo svojich spomienkach aj spolupútnikov vo väzení. Takto ich videl po tvrdom vyšetrovaní predtým, ako sa spoločne mali postaviť pred súd a následne nastúpiť na výkon trestu. „Pokojný, vždy vyrovnaný otec Vinco Belan, dívajúci sa na nás všetkých súcitne spoza zlatého rámu jeho okuliarov a dávajúci nám, každému osobitne, kňazské požehnanie. Už úplne oplešivel a jeho ťažká cukrovka je na ňom vidieť! Manželia Šoškovci, podrobení najšpeciálnejším výsluchom kvôli honbe na Náhalku, ktorý sa u nich ukrýval. Zdecimovaní, fyzicky zničení, ale oči prezrádzajú vnútorné víťazstvo a nezlomného ducha. Privádzajú Acu Schmidtovú. Táto vysokoškoláčka sa jediná z nás dvadsiatich siedmich vo väzení „roztriasla“. A tu na chodbe volá na nás všetkých slová Písma: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo!“ Hneď ju odvádzajú preč. (...) Veru, ženy tu vo väzení to mali oveľa, oveľa horšie!“

Za každým menom je veľký príbeh. A my by sme ho mohli a mali vidieť, poznať. A možno aj spracovať príbeh ďalších a ďalších obetí komunistického režimu. Odkryť ich mladým, ako to robia v štátnych inštitúciach, ale i v Múzeu obetí komunizmu, v OZ Nenápadní hrdinovia a i.

Vedomie o strate života

Pri pohľade na tých, ktorí v zápase s totalitným režimom prišli a obetovali svoj život, máme na mysli ešte niečo silnejšie a dôležitejšie ako „len“ vedomie utrpenia a odhodlania.

Je tu vedomie straty životov nevinných ľudí. Niektorí prichádzali o život po mesiacoch utrpenia a následnom súde. Iní na hraniciach a iní po legislatívnom určení hraníc života, v nemocniciach.

Vládna moc, zákon, vykonávatelia rozhodnutí. A za tým všetkým konkrétny ľudský osud, osud človeka. Človeka, ktorý sa stal číslom.

...až do bezvedomia

Čo je viac, ako mať vedomie, mať vedomosť? Čo je pri pohľade na Deň obetí komunistického režimu to najpodstatnejšie?

Odkrývanie skutočností, pravdy. Reality, v ktorej nesmie chýbať úcta a vďačnosť za dar slobody. Vďačnosti za tých, ktorí nám slobodu prinavrátili svojimi postojmi a odvahou.

Čoho sme si vedomí a kedy a kde sme bez vedomia, alebo v bez-vedomí?

Vieme, že v prípade bezvedomia je potrebná aktuálna pomoc. Ak sa neposkytne. Je zle.

František Neupauer a Angelika Šrámková

PS: Dňa 24. júna 2025 sa vo Veľkom Krtíši o 16.30 uskutoční spomienka a diskusia na danú tému v priestoroch miestnej knižnice. Ďalšie podujatie bude 25. júna v Prievidzi, kde okrem diskusie s historikom ÚPN Františkom Neupauerom bude premietaný aj film Noc, keď stíchli zvony (RKC Prievidza o 17 hod.) a s možnosťou zakúpiť si publikácie Ústavu pamäti národa.

Zdroje: V článku sú uvedené spomienky politického väzňa Vladimíra Krčméryho, rodného brata Silvestra Krčméryho. Fotografia je z rodinného albumu rodiny Krčméry. Komix: Martina Frajštáková