Jej príbeh je fascinujúcim príbehom obety, služby, vernosti ideálom, Bohu.

Príbeh dnes už blahoslavenej sestry Zdenky priniesol na svetlo sveta jej rodák jazykovedec a spisovateľ Anton Habovštiak, no rovnako aj jej spoluväzenkyňa Helena Kordová. Historické súvislosti odkrývala Veronika Zwiewková aj na stránkach časopisu Pamäť národa. Film s názvom Zdenka pripravila režisérka Iva Kúšiková.

Aj keď mnohé súvislosti sú známe, stále je dosť priestor k tomu, aby sme sa zamysleli nad jej príbehom a objavili možno aj niečo nové. A to nie len v textoch samotnej sestry Zdenky, ale aj aj v tých, ktoré si zaznačila Štátna bezpečnosť a sú uložené v archíve Ústavu pamäti národa. Čo sa v nich dozvedáme?

Po procese s farármi

Keď sa začítame do jej výpovedí z 30. marca 1952, objavíme v nej rehoľníčku, ktorá nebola uzavretá „do seba“. Vo svojej výpovedi, po mesiaci krutého vyšetrovania, hovorí, že sa jej hlboko dotkol „proces s farármi“, no rovnako i to, že sa už niektorým kňazom podaril útek na slobodu.

Konkrétne išlo o proces z 22. júna 1952, v ktorom boli odsúdení viacerí kňazi - Titus Zeman a spol. Neostala uzavretá do svojich každodenných duchovných i pracovných povinností. Hľadala možnosti ako pomôcť nespravodlivo väzneným. Do tohto procesu zapojila ďalších ľudí.

Keď sa rodnej sestre Štefana Santnera nepodarilo zabezpečiť auto, zobrala si to na starosť sestra Zdenka: „Požiadala som Jozefa Jurana, šoféra, že či by bol ochotný v nočných hodinách odviesť od väznice Krajského súdu v Bratislave niekoľkých rim. kat. farárov, ktorým sa podarí útek z väzenia.“ Marta Santnerová pomohla zohnaním financií, ktoré mali slúžiť pri podplatení strážcov a pre kňazov na ich ďalšej cestu pri úteku. Zvlášť silné je Santnerovej neskoršie svedectvo, v ktorom na otázku vyšetrovateľov prečo to robila, tak len jednoducho odpovedala (parafrázujem): "Lebo som mala rada svojho brata..."

Rovnako hľadala miesto pre úkryt kňazov na slobode v neslobodnom Československu. „Keďže sme s Katarínou Lukačovičovou (rehoľnou spolusestrou – poznámka autora) nevedeli, či spomenutí farári majú zaopatrený úkryt, nadiktovala mi Lukačovičová dopis, v ktorom sa obracala na svojho známeho v Brusne, aby sa ujal farárov.“ Sestra Zdenka zároveň povedala, že rodina v Brusne nemala vedomosť o organizovaní úteku a ani jej kolegyňa v nemocnici. Sestra Zdenka, podpísala protokol o výpovedí na tridsiaty deň od svojho uväznia. Ako došlo k jej zaisteniu?

Organizátorka úteku

Sestru Zdenku zatkli súdruhovia Gábor a Kasan v taký netradičný deň, ktorý je len raz za 4 roky, dňa 29. februára 1952 o 12.30 hod. O 13 hodine už bola vrhnutá na samotku v Krajskej väznici ŠtB v Bratislave.

S dátumom 1. marec 1952 podpísali traja príslušníci ŠtB (veliteľ oddelenia, veliteľ skupiny, krajský veliteľ ŠtB) návrh na okamžité zatknutie sestry Zdenky, nakoľko menovaná „napomáhala, vlastne organizovala útek duchovných.“ O niekoľko dní neskôr, dňa 7. marca 1952, za prítomnosti Boleslavy Mačurovej, sa konala domová prehliadka v miestnosti Štátnej nemocnice, kde slúžila sestra Zdenka.

Sestra Zdenka, v čase zatknutia, bola len 35 ročná. Keď videla, že je potrebné pomáhať, zachraňovať, tak konala. A v tejto činnosti spolupracovala s inými rehoľníčkami i Martou Santnerovou (rodná sestra saleziána dona Štefana) a šoférom.

Nemusela byť "na vyššej pozícii", v jej prípade predstavenou rehole, aby zasiahla, keď vnímala, že je potrebné pomáhať, zachraňovať. Keď vnímala, že ide o pomoc blížnemu. Konala, napriek tomu, že sa politicky a občiansky neangažovala pretože, ako sama napísala v krátkom životopise, „...som od mladi v kláštore a neprichodila som do styku s iným životom.“ Kláštor sa nestal miestom úniku, ale miestom služby, ktorá vyústila v snahu o záchranu nespravodlivo väznených a po odsúdení aj tých, ktorí ju nespravodlivo väznili cez proces odpustenia, modlitby.

Záverom

Keď sme nedávno v rámci natáčania pamätníkov obdobia neslobody odkrývali príbeh Dušana Dobrovodského z Malaciek, na konci sa nám prihovorila aj jeho manželka pani Mária. Život pod kontrolou ŠtB a jej posluhovateľov sa dotýkal aj jej osobne a iste aj ich detí. No napriek všetkému tomu náročnému kráčali s odvahou. Nenechali si vziať vernosť ideálom, pre ktoré žili. Čo im v tom pomáhalo? Ich rieka života mala dva jasné brehy. Jedným z nich bol Boh. „Snažili sme sa ho mať mať stále na prvom mieste.“ A tým druhým brehom bola snaha žiť túto myšlienku: „Rob tak, aby ten druhý bol šťastným.“

Vari to nie je aj príbeh sestry Zdenky? Príbeh toľkých neznámych rehoľníčok? A rovnako aj príbeh mnohých rodín? Myslím, že áno. A nie je to len príbeh minulosti. Je to aj inšpirácia.

V roku, keď si pripomíname rok Akcie R (rehoľníčky - násilná likvidácia ženských reholí) ( august 1950) i umučenia sestry Zdenky (1955) by sme nemali zabúdať na bezprávie, ktoré sa dotýkalo našej krajiny v časoch neslobody. Smrť mučeníkov nás k tomu zaväzuje.

František Neupauer

Foto: Archív Ústavu pamäti národa