Dňa 5. augusta sme si pripomenuli 101 rokov od narodenia politického väzňa, lekára Silvestra Krčméryho. V archíve Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove je uchovaných niekoľko listov z roku 1952, ktoré napísal Silvo svojej rodine, no rovnako aj listy od blízkych, ktoré boli adresované Silvovi. Čo mu písal jeho otec, mamka, brat a sestry?

Otec a maminka

Otec vo svojich listoch píše o rodinných záležitostiach i praktických veciach: ako mu poslať balíček, peniaze. Pýta sa ho, ako je na tom po zdravotnej stránke. Oslovuje svojho syna slovami: "Milý Silvo”. Prosil Silva, aby si vyžiadal povolenie, aby mu mohli niečo poslať, alebo žiadal aj iné konkrétne veci - napr. „Kevelová písala, že jej manžel je veľmi ťažko na smrť chorý a jeho posledná vôľa je, aby Teba ešte videl. V Štátnej nemocnici leží v pavilóne S Praha - Motol. Pros, aby Ti to povolili.” (16. apríl 1952)).

Na konci listov informuje o rodinnej situácii. "My žijeme pomaly. Každý v robote až po krk - ale pekne harmonicky. Len Ty nám chýbaš. No úfame, že čoskoro Ťa uvidíme medzi nami. Bozkáva Ťa srdečne… Otec.“ V podobnom duchu končí aj jeho ďalší list: “My sme už starí a žijeme ticho. (...) Ešte vždy pevne verím, že za krátky čas už Ťa vypustia a prídeš k nám domov. Bozkáva Ťa Otec.” (máj 1952). V tom čase Silvo ešte nie je ani rok vo väzení. Kto by vtedy očakával, že to bude dlhých skoro štrnásť rokov odlúčenia?!

Slová mamy sú plné oduševnenia a cítiť z nich jemnocit i bolesť. Píše o očakávaní listu od Silva, obáva sa o jeho zdravie. „Chceli sme Ti aj balíček poslať na sviatky, ale nám nepriali. (...) Veľmi čakáme od Teba list, skutočne vždy veľkú radosť nám urobíš Tvojim dopisom. Modlíme sa a úfame, že už onedlho prídeš doporiadku a mnohokrát ťa bozkáva a objíma… Maminka.” (16. apríl 1952). O dva mesiace neskôr píše: „Myšlienkach stále som s Tebou, modlime sa, aby ti Pán Boh dal silu, zdravie a hodne trpezlivosti, a všetko Tvoje trápenie obrátil na osoh Tebe i druhým, lebo verím, že Ty iste hodne obetuješ za druhých. Mnohokrát sama sa čudujem, že som celkom kľudná (nie vždy) a cítim, že to len Tvoje modlitby pomáhajú k tomu.”

V ďalšom liste čítame: „Silvo drahý ,nech ťa Pán Boh opatruje a dá ti zdravia a duševný kľud a vytrvalosti, aby sme zdraví a veselí ťa mohli už u nás čím skôr uvítať. Bozkáva a objíma ťa… Maminka.” (26. apríl 1952). V máji obetuje za svojho syna každú pobožnosť, “...aby Tvoje trápenie sa už čím skôr skončilo, ale doložím vždy nech je Jeho vôľa.” V týchto slovách sa odráža silná viera a dôvera v Boha, ktorého vôľa je na prednejšom mieste ako utrpenie jej vlastného syna.

Brat Vlado

Po Veľkej Noci, v roku 1952, píše Silvovi brat Vladimír koľko už času ubehlo od jeho zatknutia. „...a čo všetko sa skrýva za tými 9 mesiacmi! Koľko samoty, pocitu opustenosti atď.! A veď ty si vždy bol ku každému taký dobrý! Ozaj si neviem vysvetliť, prečo si zavretý. Ale všetci dúfame, že Ťa oslobodia a že sa zas uvidíme pohromade. Veľmi si nám na Sviatky chýbal. To sú už po Vianociach druhé sviatky bez Teba.“ V liste spomína, že sa už naučil celé Evanjelium podľa Jána, no rovnako aj list Timoteja „..a učím sa Lukáša (lekára!).” Necháva ho pozdravovať od Jána (zrejme Jána Gunčagu - poznámka autora) i to, že raz, ak bude mať syna, tak mu dá meno Silvester. V ďalšom liste píše ako sa mu darí, ohľadom biochémie i že sa už naučil tri kapitoly Evanjelia podľa Lukáša.

Dňa 19. mája 1952 napísal: “Drahý Silvo! Pripojujem sa aj ja pár slovami k sentenciám celej famílie. Veľmi sa mamka potešila, že si zdravý, lebo bola nervózna z toho, že toľkokrát sme Ťa vyzývali, aby si napísal - a Ty nič! Teraz je už veľmi spokojná a všetci sme odovzdaní do Božej vôle, myslíme, že Ty najviac. Denne na Teba viackrát myslím a to mi neuveriteľne pomáha prežiť každý deň striedmo a usporiadane a kľudne i k iným. Úplne cítim ako mi odtiaľ pomáhaš a priam vidím, že sa často so mnou duchovne spájaš. Hlavne ráno na sv. omši o 6 hod. vo chvíli, keď prijímam Pána, v predstave som pri Tebe a sledujem, ako v tom samom okamihu prichádza i k Tebe v podobe oblátky a ako ho Ty spolu so mnou prijímaš. (...) Srdečne Ťa pozdravujem, Didinko náš, objímam a modlím sa stále za Teba, aby to s Tebou dobre dopadlo. Zdravím Ťa. Tvoj Vlado.” Osud politického väzňa nakoniec postihol aj Vladimíra Krčméryho. V čase písania listov Silvovi mal 21 rokov.

Sestra Gabika

Najmladšia Silova sestra Gabika, vo svojich riadkoch píše o tom, že sa jej nedarí byť veľmi veselou a ani do učenia sa jej veľmi nechce. „Inač, mala by som sa hodne učiť, ale je také pekné počasie, že to proste nejde, a tak chodím hodne von a najnovšie hrám hádzanú. To vieš, mamka je tým nadšená. Teraz v máji sa budem dvojnásobne modliť za Teba a dúfam, že Matka Božia aspoň čosi pomôže.” (26. apríl 1952). Vyčíta si, že sa jej veľmi nedarí byť lepšou. „Ešte stále som sa nepolepšila hoci sa už minul aj pôst - obdobie pokánia. Veľkú noc sme strávili v spomienkach a modlitbách za Teba. Všetci sa už tešíme, že nám zase čoskoro napíšeš.”

Neskôr svojmu bratovi píše, že si ani nezaslúži, aby na ňu myslel, lebo jej chýba vôľa, chuť i sila. Na druhej strane vnímala, že stačí len málo a Pán Boh by jej iste pomohol. Nakoniec však dodáva: „Na Teba hodne myslím, ale budem ešte väčšmi. Bozkáva Ťa.. Gabika.” (19. máj 1952).

Gabika mala v čase písania listov len sedemnásť rokov.

Sestra Gika

Sestra Gika bola v tom čase matka dvoch detí, mladá lekárka Margita vyd. Zahoránská, mala 26 rokov a bola od Silva o necelý rok mladšia. Dňa 26. apríla 1952 píše o tom, ako nastúpila do práce. „Chodím domov na obed nakojiť a znova späť. Ale dá sa to vydržať. Teraz napodiv sme všetci zdraví. Pokúšame sa o intenzívnejší život duchovný, ale dosť ťažko to ide v zhone. Treba stále začínať. Blíži sa máj, mesiac Matky Božej. Dúfam, že aj pre Teba bude to veľkou útechou. V máji si človek tak jasnejšie uvedomuje, že je pod jej ochranou. Nikdy nebolo počuť, že by bola Ona niekoho opustila, kto sa pod jej ochranu utiekal. Preto aj my všetci zverujeme Teba pod jej ochranu. V utrpení rastie sila Cirkvi.”

V liste z 12. júna 1952 ďakuje Silvovi za list, ktorý ich potešil a rozosmial. Praje mu, aby mu ostal veselý duchu a dodáva: „Keby sme sa skutočne celý vedeli oddať Pánu Bohu, bez sebeckosti byť hotoví všade a za každých okolností plniť jeho vôľu, mali by sme aj sily byť veselí a spokojní aj v utrpení. Veď ani vlas na hlave sa nepohne bez Jeho vedomia. Keď Ťa aj tak dlho tam držia, predsa je to vôľa Božia, snáď nič iné Boh od teba nežiada iba tú dlhú neistotu prežiť spokojne. Dnes je Božie Telo a možno, že Ty ho tam lepšie prežiješ ako my.” V závere píše o svojich deťoch, no aj zafilozofuje ako je to s využitím času. „My vonku máme to zlé, že stále máme zhon a výčitky pre zlé využitie času. Pomerne málo myslíme na Boha. Ty tam zas popri iných ťažkostiach a trápeniach máš to dobre, že často myslíš na Boha a intenzívnejšie žiješ s Ním.”

Synovec Peter

Každý list písali všetci rodinný príslušníci. Jeden je výnimočný tým, že sa tam podpísal ešte ani nie 2 ročný synovec Peter Zahoránský. Nič viac, len slovo “PETER” to je snáď najkratší záznam, ktorý sa uchoval v liste adresovanom Silvovi od jeho najbližších v archíve Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove. List ma dátum 19. máj 1952. “PETER - pozdravuje uja Silva.” Dopísala za svojho malého syna Silvova sestra Margita, ktorá sa v listoch podpisovala slovami Gika. K tomu dopísala ešte pár riadkov o svojom synovi, dnes jezuitskom pátrovi Petrovi Zahoránskom. “Peter sa ti podpísal. Ešte sa síce nevie modliť, ale zloží rúčky a povie: Amen, pred jedlom aj keď už nechce jesť.” Na záver dodala: “Modlime sa za teba, aby si nestratil trpezlivosť a zdravie. Spoliehaj na Otca Všemohúceho, on ťa veľmi miluje a nič sa nedeje bez jeho vôle. Myšlienka na Teba mi veľmi pomáha, keď som ustatá a lenivá. Gika.” Silvova sestra, lekárka, ktorá sa vrátila do zamestnania, to pri dvoch deťoch nemal vôbec ľahké. Bratovi píše slova plné nádeje. Prosí pre svojho brata o trpezlivosť.

A neprejde mesiac od napísania práve tohto listu… a zlovôľa komunistického režimu vrhá do väzenia aj jej vlastného manžela Ferdinanda. ŠtB ho zatkla 18. júna 1952. To, čo zakusoval Krčméry, či Vladimír Jukl, to zakúsil aj Ferdinand Zahoránský. Aj jeho vyšetrovali už v roku 1946. Aj on bol už vtedy tri mesiace vo väzení. Tortúra utrpenia v roku 1952 je preň náročnejšia pri vedomí, že doma je jeho manželka, dvaja synovia…

“Spoliehaj na Otca Všemohúceho, on ťa veľmi miluje a nič sa nedeje bez jeho vôle.” Ako bytostne musela prežívať tieto slová mladá matka a manželka… A nestratiť pri tom nádej.

Záverom

Tu citované listy sú z roku 1952 (apríl až jún). Okrem nich sa uchovala aj niekoľko Silových listoch. V listoch sa neobjave text najstaršieho Silvovho brata Karola (nar. 1922), ktorý žil v emigrácii. Silvo mal ešte ďalšieho brata Cyrila, ktorý sa narodil v roku 1929, no dožil sa len dvoch mesiacov.

V samotných listoch sa nám odkrýva duch viery, nábožnosti a hlboká dôvera v Boha. Nádej, že Silva prepustia vystriedala dlhá vyšetrovacia väzba a nakoniec odsúdenie na 14 rokov odňatia slobody. Naviac, Silvova maminka a jej viera musela obstáť aj vtedy, keď jej uväznili zaťa a neskôr aj ďalšieho syna. Jeden syn zomiera, druhý je v emigrácii, ďalší dvaja synovia vo väzení, zať vo väzení...

Možno si opäť, v ťažkých chvíľach, zaspomínala na slová, ktoré adresovala svojmu synovi v roku 1952: „V myšlienkach som stále s Tebou. Modlím sa, aby Pán Boh všetko Tvoje trápenie obrátil na osoh Tebe i mne. Verím, že Ty si toho tak veľa obetoval za druhých. Mnohokrát sa chcem nechať prekvapiť, že aj v ťažkých chvíľach (aj keď nie vždy) dokážem byť pokojnou. Cítim, že Tvoje modlitby mi k tomu dopomôžu, pomáhajú mi k tomu.” Amen. Myslím si, že takto mierne upravené slová Silvej mamičky, by mohli byť aj slovami modlitby k martýrovi Silvovi Krčmérymu. A to nie len pre tých, ktorí boli jeho najbližšími príbuznými.

František Neupauer

Zdroj: Archív Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove

Foto: Karol Dubovan