Delegáti všetkých rehoľných spoločností v ČSSR predložili 17. apríla 1968 Ministerstvu kultúry a informácií rezolúciu s názvom: Rehabilitácia katolíckych rehoľných spoločností. Rezolúciu podpísalo 6 174 členov rehoľných spoločností, ktorí prežili vo väzeniach a v sústreďovacích táborov 32 016 rokov.

Čo sa v danej rezolúcii píše o likvidácii kláštorov?

Rezolúcia začína slovami: "Od roku 1949 až po dnes žijeme v úplnej právnej neistote." Teda poukazuje na právnu neistotu už pred násilnou likvidáciou reholí cez administratívne zákroky voči reholiam. Iste, na Slovensku by sme mohli hovoriť o rôznych obmedzeniach, predovšetkým v oblasti školstva, od roku 1945.

Likvidáciu reholí opisujú slovami: "Všetkých nás prinútili opustiť kláštory a ústavy len s najnutnejšími osobnými potrebami a ozbrojení príslušníci ZNB (Zbor národnej bezpečnosti - vtedajšia polícia - pozn. autora) nás eskortovali do niekoľkých zrušených kláštorov. Tu nás držali v neslobode a prinútili robiť práce, ktoré s naším povolaním a vzdelaním nemali nič spoločné. Premnohých držali v takýchto podmienkach až 11 rokov." Ďalej sa v správe poukazuje na nehumánne podmienky v PTP (pomocných technických práporoch - pozn. autora) pre rehoľnikov.

Rehoľníčky

V týchto dňoch sa k mnohým dostáva na stôl publikácia Mystičky. V publikácii nechýba historický vstup, cenné osobné svedectva, hovorí o sile a potrebe komunity v čase zápasu o viac slobody. Aj v texte rezolúcie, písanej v roku 1968, nachádzame niektoré zovšeobecnenia k danej téme.

"Rehoľné sestry sa sústredili (boli sústredené – pozn. autora) do starých neudržovaných budov v pohraničí, kde žili a žijú ešte dodnes v osobnej neslobode, ba často pod tvrdým dohľadom v neprijateľných hygienických podmienkach." A to sa písal rok 1968 (!).

"Dodnes im bránia v slobodnom styku s príbuznými, priateľmi aj s členkami vlastnej komunity. Niektoré sestry boli priradené na rozličné úseky výrobnej činnosti bez ohľadu na ich zdravotné a fyzické schopnosti. Preto viaceré predčasne umreli alebo sa stali trvalo neschopnými."

Sestry zamestnané v zdravotníctve a na charitatívnom poli boli na pracoviskách šikanované a nedovolili im nijaké štúdium na doplnenie kvalifikácie.

Členky slovenských kongregácií postihli násilnou deportáciou z rodného kraja a umiestnili do moravských a českých tovární.“

Skôr ako Charta 77

V čase normalizácie poukazovala Charta 77 na bezprávie v našej krajine s dôrazom, že mnohé zákony „platia bohužiaľ len na papieri“. Túto skutočnosť jasne deklarovali už rehoľníci v apríli 1968. Poukazovali, že sa bezprávie dialo a deje napriek ústavným a medzinárodným právam.

„To sa stalo i napriek tomu, že základný zákon republiky proklamuje slobodu vyznania so všetkým, čo k nemu patrí - napriek tomu, že náš štát sa hlási k Všeobecnej deklarácii o ľudských právach z 10. 12. 1948, ktorú predstavitelia nášho štátu podpísali."

Ďalej sa v texte citujú konkrétne paragrafy, ktoré v ich prípade boli porušené.

čl. 3: právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť; nikoho nemožno prinucovať, alebo ho podrobovať krutému neľudskému zaobchádzaniu alebo trestu
čl. 9: zákaz svojvoľného zatknutia, väznenia a vyhnanstva
čl. 12: zákaz svojvoľných zásahov do súkromia, domova, korešpondencie; zákaz útokom na česť a povesť
čl. 13: právo slobodne sa pohybovať a voliť bydlisko v určitom štáte
čl. 18: právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; právo na vieru či už sám alebo spoločne s inými...

V 50. rokoch boli tieto práva hrubo porušené. V texte sa doslovne píše, "... u nás v päťdesiatych rokoch úplne porušili zákony, čo ťažko postihlo vyše 12 000 rehoľníkov a rehoľníc. Stalo sa to bez akéhokoľvek zákonného podkladu, bez riadneho zákonného procesu. Nikto z postihnutých nedostal úradné vyrozumenie o tom, pre aké dôvody a na ako dlho bude obmedzený vo svojich ľudských a občianskych právach."

"Kritizovali v čase, keď dnešní kritici mlčali..."

Premnohí z tých, ktorých po rokoch prepustili z internačných táborov, sa pokúsili obnoviť rehoľný život, no boli za to trestaní ako za „rozvracanie republiky“. "Faktom je aj to, že dodnes sa do reholí a kongregácií nesmie prijímať dorast. Dnes sa potvrdzuje, že mnohí z nás boli potrestaní len za to, že kritizovali v čase, keď dnešní kritici mlčali o tom, čo sa dnes uznáva za chybné a protizákonné."

Napriek diskriminácii a prenasledovaniu sa väčšina rehoľníkov osvedčila ako vzorní pracovníci. Ich programom je zostať poctivými pracovníkmi, ktorí svojou činnosťou prospievajú k jednote a mierumilovnému spolunažívaniu.

"Odpustili sme tým, ktorí nám ublížili, a podľa evanjeliového príkazu sa za nich modlíme."

Zároveň ministra žiadali, aby boli zrušené nezákonné opatrenia z 50. rokov a došlo ku skutočnej "..náprave chýb a deformácií." Apelovali na spravodlivé riešenia: "Sme si vedomí, že základnou podmienkou tohto úsilia je spravodlivosť, pretože len z nej pochádza pokoj, dôvera a plodná spolupráca.

Svet potrebuje dôkazy univerzálnej lásky, ľudskosti a nezištnosti. Len tieto odstraňujú nenávisť a všetky krivdy a krok za krokom uskutočňujú zjednotenie sveta. Táto kresťanská láska je prvou medzinárodnou rečou, ktorej všetci rozumejú. Členovia rehoľných spoločností chcú túto lásku celým svojím životom preukazovať a dať do služby zjednotenia a upokojenia sveta."

Záverom

Keď sa zdalo, že sa bude napravovať každé bezprávie minulých rokov, boli rehoľníci presvedčení, že čoskoro sa napravia krivdy a chyby, ktoré postihli rehoľné spoločnosti. Rezolúciu vydali v tlači, aby upozornili na to, čo sa dialo v spoločnosti počas komunistického režimu a ministra žiadali zrušiť nezákonné opatrenia a aby hľadal spôsoby a riešenie, "...ktoré by veci dalo na správnu mieru."

„Rezolúciu podpísalo 6 174 členov rehoľných spoločností, ktorí prežili v neslobode (v sústreďovacích táboroch a väzeniach) spolu 32 016 rokov.“

Za týmto veľkým číslom sú konkrétne osoby. Za rokmi sú mesiace, dni, hodiny.... v živote konkrétnych osôb. Mená slovenských internovaných rehoľníkov a rehoľníc nájdeme aj na stránke Ústavu pamäti národa www.barbarskanoc.sk

František Neupauer

Zdroj: Katolícke noviny, 5. máj 1968