Patrik Mižák: V Domčeku som svedkom mnohých zázrakov

Rozhovor s Patrikom Mižákom, dobrovoľníkom v Domčeku blahoslavenej Anny Kolesárovej, o jeho ceste viery, živote v spoločenstve, o výzvach dnešných mladých, mužskej spiritualite a o tom ako príbeh 16-ročnej blahoslavenej mení životy ľudí. 

Patrik je mladý muž, ktorý sa rozhodol svoj slobodný stav pretaviť do dobrovoľníckej služby v rodisku blahoslavenej Anky Kolesárovej (1928-1944), Vysokej nad Uhom. Anka je prvou slovenskou laičkou, ktorá bola v katolíckej cirkvi vyhlásená za blahoslavenú. Do Vysokej nad Uhom, vzdialenej len niekoľko kilometrov od ukrajinských hraníc už vyše 25 rokov putujú tisícky ľudí ročne, aby mohli načerpať a zakúsiť Božiu milosť. 

Patrik hovorí, že mnohí ľudia nechápu ako niekto, kto vyštudoval školu alebo mal stabilné zamestnanie sa vzdá svojho života, príde bývať a slúžiť na toto miesto. Spoločenstvo dobrovoľníkov sa tu venuje pútnikom a prípravou rôznych akcií pre nich. 

Patrik, v Domčeku pôsobíš ako dobrovoľník už štvrtý rok. Pozrime sa však najprv na tvoju cestu na toto miesto. Našiel si vieru už v rodine alebo si sa obrátil k Bohu neskôr? 

Pochádzam z veriacej rodiny, no vieru sme doma príliš nepraktizovali. Chodili sme do kostola v nedeľu, ale to bolo viac-menej všetko. Bližšie k Bohu som sa dostal až počas mojej prípravy na birmovku počas obdobia strednej školy. 

Je to zaujímavé, pretože veľa mladých práve v tomto období opúšťa brány kostola. Pre mňa birmovka teda neznamenala rozchod s cirkvou, ale práve naopak, bližšie ma priviedla k Ježišovi. Kľúčové je pre mňa to, že obrátenie nie je iba jednorazový akt. Je to naša každodenná výzva. Každý deň stojíme pred otázkou či svoj život obrátiť k slnku, k Nemu alebo zatiahnuť rolety a žiť v temnote, v hriechu. 

Neskôr si bol dva roky v kňazskom seminári a potom si pôsobil ako vychovávateľ pre chlapcov. Aké to bolo obdobie? 

Bola to veľmi pekná skúsenosť. Bol som vychovávateľ na Strednej odbornej škole svätého Jozefa Robotníka v Žiline a neskôr som pôsobil aj v Humennom. V Žiline som mal na starosti tridsiatich chlapcov v stredoškolskom veku. Nahliadol som do duše dnešného mladého muža s jeho radosťami a bolesťami. 

Predpokladám, že aj na danom internáte boli chlapci poznačení krízou otcovstva. 

Predpokladáš správne. Chlapci, ale aj dievčatá sú ovplyvnení neprítomnosťou alebo pasivitou mnohých otcov. Mnohí muži odchádzajú za prácou do zahraničia. Na jednej strane chápem, že je často ťažké nájsť si adekvátnu prácu tu na Slovensku. No niekedy sa pýtam či naozaj je potrebné mať pekné auto alebo veľký dom na úkor budovania vzťahov v rodine. Potom to vyzerá tak, že chlapec vidí svojho otca raz za čas. Mama sa posťažuje, že syn nepočúva, dostane od otca za ucho a ja si nemyslím, že toto je správna výchova.

Preto som sa na internáte spolu s ostatnými vychovávateľmi snažil byť pre chlapcov priateľom, bratom a otcom. Nebol som pre nich iba človek, ktorý poučuje, ale chcel som byť im aj nablízku, pomôcť im a vypočuť ich. Vychádzali sme zo saleziánskeho systému výchovy, ktorý bol zameraný na to ako predísť mnohým pádom.

Čo to v praxi znamenalo?

Viedol som rôzne krúžky od florbalového, tenisového alebo volejbalového. Dôležité bolo, aby chlapci nesedeli len tak na izbe, ale aby sa venovali zmysluplnej aktivite. Nuda je totiž živnou pôdou pre neresti. Šport a aktivita vedie k posilneniu nielen tela, ale aj mysle. Zároveň som sa im venoval aj pri štúdiu, najmä pri doučovaní matematiky. Zvykol som s úsmevom hovoriť, že „žiaľ viem aj matematiku,“ takže mnohí chlapci chodili za mnou, aby som ich doučil. 

Ako si sa dozvedel o Domčeku?

Prvýkrát som bol v Domčeku ešte v roku 2010 s mladými z Košíc. Neskôr som už ako seminarista navštívil toto miesto so svojimi spolužiakmi. Bezprostredne do Domčeka, do života v spoločenstve som sa dostal na radu svojho duchovného vodcu. 

Pamätám si, že ma vtedy vicerektor Domčeka privítal slovami: „Vitaj doma, bratu.“ Úplne jednoduché slová, v ktorých sa skrýva základná misia Domčeka - prijatie. Vtedy som si povedal, že toto by som chcel odovzdávať aj ja každému kto tu príde. Nielen vytvárať prijatie, ale dávať samotného Ježiša. Lebo keby som dával iba samého seba a chcel sám seba osláviť, tak by som ďaleko nedošiel. 

Napokon som zakotvil na tomto mieste ako dobrovoľník. Pôsobím tu už štyri roky. Keďže jeden z mojich jazykov lásky je služba blížnym, dobrovoľníctvo vnímam ako dar a povolanie. 

Je pre mňa fascinujúce, že mladučká dievčina Anna Kolesárová, ktorá z ľudského pohľadu neurobila nič zásadné, nenapísala žiadnu knihu ani nevytvorila veľké dielo, dokáže pritiahnuť toľko ľudí. Čím si to ty vysvetľuješ? 

Blahoslavená Anka priťahuje tým, že si chránila svoje čisté srdce. Tým, že sa dnes čistota zosmiešňuje, je pre mnohých Anka nielen povzbudením, ale aj provokáciou. V spoločnosti a v médiách sa z panenstva/panictva ľudia vysmievajú a považujú ho za prežitok. No skutočnosť je taká, že veľa ľudí neskôr ľutuje to, že sa vyspalo s niekým, kto toho nebol hoden. Preto aj mnohí mladí, ktorí sú zranení z týchto pádov, nachádzajú uzdravenie, odpustenie a silu na nový začiatok práve tu v Domčeku. Vždy existuje nádej. 

Páči mi aj to, čo o nej hovoril jej brat Michal: „Anka bola vždy ku mne dobrá a to aj vtedy, keď ja som na ňu nebol dobrý.“ Anka napriek tomu, že to v živote nemala ľahké kvôli smrti mamky a utrpeniu vo vojne, si zachovala pevnú vieru v Bohu, dobrotu srdca a svoju čistotu. 

Téma čistoty niektorých zvádza k myšlienke, že ide najmä o sexualitu. 

Nejde tu iba o to. Čistota je viac ako len šieste Božie prikázanie. Ankin náhrobný nápis „radšej smrť ako hriech“ sa vzťahuje na akýkoľvek hriech. Srdce si môžem pošpiniť aj ohováraním, neúprimnosťou alebo závisťou. Sú to časté neduhy v ľudských vzťahoch. 

Čím Anka oslovila teba? 

Inšpiruje ma jej svedectvo, že si v hraničnej situácii dokázala zachovať čistotu tela a srdca. Napriek tomu, že ju vojak Červenej armády postavil pred voľbu, že „buď sa mi oddáš alebo zomrieš,“ ona si vybrala smrť. Anka by nemala hriech, keby bola znásilnená. Jej príbeh však spočíva v tom, že život, láska a úcta víťazí nad hriechom, nenávisťou a agresivitou. Tertulián kedysi povedal: „Smrť mučeníkov je semenom nových kresťanov.“ Ankine mučeníctvo sa stalo zdrojom mnohých obrátení, životných zmien, nových vzťahov a povolaní.

Anka bola príťažlivé dievča a to nielen tým ako vyzerala, ale aj tým ako sa správala. Uvedomovala si svoju identitu ukrytú v Bohu. Strážila si svoje čisté srdce a čistota nás mužov veľmi priťahuje. 

V čom spočíva Ankin odkaz pre nás mužov?

Ankine posolstvo pre dnešných mužov spočíva napríklad v tom, že ako sa správať k žene. Veľmi zjednodušene, my muži často túžime po žene z telesného hľadiska, no žena túži byť milovaná nielen telesne. 

Vojak sa k Anke zachoval presne tak, ako sa muž nemá správať k žene. Ovládaný hnevom a žiadostivosťou zneužil svoju moc a zaútočil na slabšieho. V Domčeku sa učíme gavalierstvu - vážiť si a mať k žene úctu. Chceme, aby ženy cítili, že ich máme skutočne radi a že nám nejde len o to ako ich niekam dostať. 

Muž by sa mal snažiť o dobro ženy a vedieť to prejaviť aj navonok malými gestami. Podržať jej dvere, pomôcť s taškou, odprevadiť ju, kúpiť jej kvet a podobne. Nerobiť to účelovo, ale v prvom rade preto, že je to žena a chcem jej takto prejaviť svoju lásku. Ak ide o partnerské vzťahy, muž by mal srdce ženy dobýjať postupne a keď je už napríklad v manželstve robiť to každý deň. 

V seriáloch a vo filmoch sa však žena často prezentuje ako ľahká korisť, ktorá sa rýchlo dáva. Vzťahy tu vyzerajú neraz tak, že dvaja sa stretnú kdesi v bare, ani sa nepoznajú a večer sú už v posteli. Toto je iba film, nie reálny život. No mnohí mladí ľudia žijú v tomto mentálnom nastavení - rýchlo si užiť. Preto v Domčeku vychovávame k tomu, že žena je vzácny dar a ty muž sa k nej máš správať s úctou. 

Ako zvládať mužskú sexualitu tak, aby bola pre nás zdrojom radosti a aby ju neovládla žiadostivosť?

Sexualita je vzácny a krásny Boží dar a Boh nám dal návod ako ju používať. Ak ignorujeme jeho návod, ideme sami proti sebe. Prirovnám to k jadrovej energii. Človeku dokáže skvele slúžiť, no ak sa vymkne spod našej kontroly vie urobiť veľké škody. Podobné škody vie spôsobiť nekontrolovateľná sexualita v medziľudských vzťahoch. 

Pokušenia prežíva každý muž. Príkladom toho je aj napríklad Jozef z Knihy Genezis. Pred Putifarovou ženou, ktorá ho zvádzala musel doslova utiecť, aby nepadol. Aj to je odporúčanie mužom, ktorí zápasia s týmito pokušeniami. Ak ťa niečo alebo niekto zvádza k hriechu, uteč. Choď sa prejsť, zapni si hudbu, prečítaj knihu a prídeš na iné myšlienky. 

Čo priviedlo teba, aby si sa vzdal sa svojich možností, kariéry, zárobku a išiel slúžiť na isté obdobie svojho života na toto miesto? Znie to až nelogicky, že mladý človek opustí svoje doterajšie fungovanie a príde tu. 

Áno, v očiach tohto sveta je to veľmi nelogické rozhodnutie. Mnohí, ktorí tu bývali a slúžili skončili napríklad vysokú školu a prišli tu. Ďalší mali prácu a dobre zarábali, no napriek tomu sa rozhodli odovzdať časť svojho života službe na tomto mieste. Dobrovoľníci tu slúžia rôzne - zopár mesiacov aj niekoľko rokov. Veľa ľudí to nechápe. Najmä niektorí rodičia našich dobrovoľníkov to neprijímali.  

Dobrovoľníctvo však vnímam ako poslanie. To, čo ťa napĺňa radosťou a pokojom to môže byť znamením toho, že plníš Božiu vôľu. Moju službu v Domčeku sprevádza pokoj a radosť. Samozrejme, že so službou je neraz spojený aj stres, únava a nepochopenie, no mňa táto služba napĺňa. Aj preto si hovorím, že som tu správne.

Aké sú benefity tejto služby?

Vďaka dobrovoľníckej službe sa formuješ a rastieš vo viacerých oblastiach. Príkladom je varenie. Mnohé dievčatá sa tu naučili variť alebo sa zdokonalili vo varení. Je dobrým zvykom to, že chlapci varia v Domčeku v nedeľu. No človek môže vyrásť aj napríklad v komunikačných zručnostiach. 

V Domčeku dobrovoľník často sprevádza mladých, ktorí prídu zo škôl alebo pútnikov. Niekedy je to rodinka, no niekedy sú to dva plné autobusy. V týchto podmienkach sa človek trénuje v prejave pred ľuďmi. Na toto miesto prichádzajú napríklad birmovanci, ktorí to berú väčšinou ako povinnú jazdu. Pri nich musím rozprávať pútavo a často využívam príklady z môjho života.

Ako funguje spoločenstvo v Domčeku? Ako vyzerá váš bežný deň?

Som rád, že tu môžeme žiť intenzívny duchovný život. Každý deň máme svätú omšu, máme tu k dispozícii dvoch kňazov, ku ktorým môžeme ísť na spoveď alebo duchovný rozhovor. Modlime sa tu ruženec a tak náš život v spoločenstve je spojený aj s Pannou Máriou. 

Deň začíname rannou modlitbou a svätou omšou, potom sú raňajky a neskôr si delíme práce podľa toho, kde je potreba. Buď sa venujeme mladým, ktorí tu chodia zo škôl na duchovné obnovy, staráme sa o pútnikov, ideme pomôcť do kuchyne, na stavbu, v prácach okolo domu alebo na záhradu. Poobede dokončíme naše práce a večer končíme deň modlitbou. Každý deň je iný. Máme však aj dni, keď ideme ako spoločenstvo spolu na výlet alebo prechádzku.

Čo je na službe v Domčeku krásne?

Je to veľká milosť, že môžem byť svedkom viacerých vonkajších alebo vnútorných zázrakov. Najviac si cením tie vnútorné čiže obrátenia a návraty k Bohu. Vážim si momenty, keď môžem byť svedkom s akou láskou a vierou prichádzajú ľudia uctievať si relikviu blahoslavenej Anky.Odohráva sa to najmä počas púti alebo misijných výjazdov vo farnostiach. Na vlastné oči vidím ako sa Boh prostredníctvom Anky dotýka ľudí. Vnímam aj to ako sa mladí menia cez toto miesto, najmä cez duchovné rozhovory alebo sviatosť zmierenia. 

Fascinuje ma ako si Anka privádza ľudí k Bohu. Vidím to aj napríklad na našich Týždňoch pre 13-14 ročných, ktoré prebiehajú počas leta. Robí mi veľkú radosť, keď vidím účastníkov týchto akcií dorastať a keď prichádzajú na púte už pre starších (púte radosti pre mladých od 15 rokov). Niektorí z nich už dokonca slúžia ako dobrovoľníci.  

Ďakujem Bohu za každodennosť v Domčeku, za radosť a za humor. Keď sa môžeme zasmiať na všelijakých situáciach a zážitkoch. Aj keď sa niečo nepodarí, zdvihnem hlavu a viem sa pousmiať aj sám na sebe.

A čo je naopak náročné? 

Bývajú aj ťažšie obdobia. Niekedy keď je toho viac, tak sa človek dostane pod tlak a občas viem byť aj drzý. To je niečo s čím zápasím. Náročnejšie bolo pre mňa aj fungovať v spoločenstve so ženami (úsmev). Dlhé roky som totiž žil s chlapmi či už v kňazskom seminári alebo v saleziánskej komunite. Preto som si musel zvyknúť na to, že ženy sú iné ako my muži a riešia niekedy iné veci. 

Páči sa mi jedna myšlienka, ktorá znie že „keď chceš ísť rýchlejšie, choď sám. No keď chceš dôjsť ďalej, choďte spoločne.“ Niekedy som v pokušení urobiť veci sám, pretože viem ako to urobiť, zvládnem to sám rýchlejšie, no zároveň si uvedomujem, že keď to urobíme spoločne, je to ešte lepšie. Je dôležité v spoločenstve ďakovať a nebáť sa poprosiť o pomoc, keď nestíham, neviem alebo nevládzem. Aj v tomto sa človek učí pokore.  

V spoločenstve sa občas stretávam s nedorozumeniami alebo nepochopením, ale myslím, že nejde o nič neobvyklé. Dôležité je, aby sa vedeli jeden druhého podržať. Keď niečo povie autorita, je potrebné to rešpektovať a neísť si svoje, hoci sa jeho rozhodnutie zdá byť na prvý pohľad nelogické. 

Niekedy si tak hovorím, že buď máš pravdu alebo vzťah. (Príklad: mama s dcérou sa poháda, aj jedna aj druhá má pravdu, no už nemajú vzťah.) Je často dôležité robiť kompromisy a nebyť zabetónovaný iba vo svojej pravde. 

Počul som o mužských stretnutiach v Domčeku. Ako to funguje?

Počas festivalu v auguste 2022 sme pripravili popoludňajší program oddelene pre chlapcov a pre dievčatá. Spoločné zdieľanie formuje muža. Niektoré veci si totiž povieme iba my muži medzi sebou. Podobne tomu tak je pri práci a športe. Vtedy spoznáš charakter muža či prihráva alebo je sólista, či skutočne pracuje alebo sa fláka. Ďalej pri práci vidíš či sa chlapec snaží, či si pýta radu alebo vie poradiť. 

Mužské stretnutia, ktoré sme nazvali U Jozefa, prebiehajú raz za tri mesiace. Začínajú v sobotu cez deň pri spoločnej práci a potom večerou, zdieľaním a modlitbou. Každé stretnutie sa viaže na určitú tému, o ktorej sa rozprávame. Chodia k nám nielen slobodní, ale aj ženatí muži, ktorí vidia v stretnutiach príležitosť ako načerpať. Často sa stáva, že príde otec so synom. Je to veľmi pekné. 

Čo podľa teba potrebuje chlapec, aby sa z neho stal zrelý muž?

Na jednom stretnutí U Jozefa sme mali tému Vzory. Keď chlapec nasleduje dobré vzory, je to pre neho veľké požehnanie a potom sa aj on stáva vzorom pre druhého. Dobrý muž sa stane dobrým manželom a otcom. Chlapca formujú aj dobré priateľstvá a spoločenstvo. Spoločenstvo ti dá spätnú väzbu a aj to ťa môže posunúť dopredu. Ako sa hovorí „múdry sa poďakuje a hlúpy sa urazí.“ Preto je dôležité nechať sa formovať. Je to znak zrelosti.  

Pre dnešného chlapca (ale aj pre dievča) je veľmi dôležité žiť realitu a prítomnosť. Nenechať sa vtiahnuť technológiami do závislosti a apatie. Ja osobne sa snažím žiť čo najviac bez sociálnych sietí. Večer nastavím budík a už nesurfujem po internete. Preferujem osobnú komunikáciu pretože cez správy neviem ako sa ten človek skutočne má, čo cíti a čo prežíva. Aplikácie veľmi rozptyľujú a preto je potom ťažké sa sústrediť na toho vedľa teba. 

Občas som sa stretol s názorom, že Domček je kresťanská zoznamka pre mladých. Zodpovedá to realite?

Niektorí mladí to tak naozaj vnímajú. Myslia si, že už majú dosť rokov, aby si našli životného partnera, tak si ho hľadajú v Domčeka. Ak sa však niekto naviaže na myšlienku, že si tu musí nájsť partnera, môže veľmi ľahko odísť sklamaný. Áno, mnohí ľudia si tu našli budúceho manžela/manželku, no nemal by to byť ten základný cieľ. 

Domček je podľa mňa v prvom rade miesto, kde chodia ľudia všetkých vekových kategórii načerpať. Pridu tu, aby duchovne načerpali a dávali to ďalej, tam kde žijú. Mnohí ľudia si tu pri Anke liečia svoje vnútorné zranenia. Získavajú posilu pre svoj každodenný náročný život v škole, v práci či v rodine. Často sa stretávajú s nepochopenim a neprijatím, no kresťan je povolaný svedčiť o Bohu aj v náročných podmienkach. Podotýkam, že nie presviedčať, ale svedčiť. Aj na základe nášho svedectva sa môže stať neveriaci človek veriaci. 

Ako si vysvetľuješ to, že medzi praktizujúcimi katolíkmi je veľa single ľudi? Čím to je?

Mnohí z nich majú často vysoké nároky, nežijú v prítomnosti a čakajú, že raz sa ten ich vysnívaný partner/partnerka predsa musí nejako zjaviť. Jedna moja známa po tridsiatke mi raz rozprávala: „Patrik, vieš ja by som sa rada vydala, ale kedy už príde ten pravý?“ Ja jej vravím, že „prepáč, ale prestala si žiť prítomný okamih. Čo ak niekde v tvojom okolí sa nachádza potencionálny manžel? Maj otvorené oči a srdce.“ 

Po krátkom čase sa dala dokopy s kolegom, ktorý si ju začal všímať a ona jeho. Preto povzbudzujem single ľudí, aby nečakali na to, že raz sa niekto objaví, napríklad príde na púť do Vysokej nad Uhom, ale aby si všímali svoje okolie tam, kde žijú, študujú alebo pracujú. Možno máte vedľa seba svojho budúceho manžela/manželku, len vy ho/ju nevidíte. 

Tu je potrebné brať do úvahy aj to, že nie každý je povolaný k manželstvu, ale je pozvaný napríklad žiť pre spoločenstvo, pre druhých. Mnohí sa však tak naviažu na túžbu po manželstve a rodine, že potom nevidia, že existujú aj iné možnosti. Veľa ľudí žije v tomto začarovanom kruhu. 

Môže byť slobodný stav zdrojom radosti?

Poznám veľa laikov, ktorí sú slobodní a sú šťastní. Sú spokojní, pretože prestali žiť vo svojej predstave, že sa musia vydať alebo oženiť. Začali žiť v prítomnosti a pre iných.

Niekedy si myslím, že je to aj tým, že ľudia cítia tlak z rodiny alebo od rovesníkov, ktorí už majú rodiny. Single ľudia sú neraz priamo alebo nepriamo konfrontovaní s tým, že „a kedy sa už ty vydáš/oženíš?“ Takéto slová môžu ublížiť a potom títo ľudia často „berú čo príde.“ Nie je to dobré riešenie. 

Existujú prípady, keď sa na nátlak rodiny dvaja vzali a pritom sa skoro vôbec nepoznali. Po krátkom čase riešili anuláciu manželstva. Preto nie je dobré unáhliť sa, ale počkať a byť rozvážny pri výbere životného partnera. Má to byť tvoje rozhodnutie, nie vôľa niekoho iného. Máš žiť svoj život, nie život niekoho iného.

Dá sa žiť otcovstvo alebo materstvo, ak je človek nezadaný? Ako sa to učíš ty?

Otec Pavol Hudák o tom často hovorí, že každý z nás je pozvaný k tomu, aby bol duchovne plodný a pritom to nemusí byť otec rodiny, môže to byť kňaz, rehoľná sestra či laik. Aj ja som svojich zverencov napríklad na internáte v Žiline bral ako svojich chlapcov. Niektorí z nich nemali otcov, tak som sa snažil byť pre nich príkladom. 

Nikdy nevieme, čo konkrétne osloví ľudí, ktorí chodia do Domčeka. Môže to byť svedectvo, adorácia, modlitba, rozhovor, sprevádzanie, spoločenská hra, to, že niekomu donesieme vodu alebo iba naša prítomnosť. Plodnosť sa prejavuje práve v tom, že toto dokážeš vytvárať pre týchto ľudí. 

Spomínam si na to, ako tu boli mladí na jednej duchovnej obnove a jeden chlapec sa ma začal pýtať, že čo všetko ako dobrovoľník robím. Ja som mu vysvetľoval, že napríklad kúrim, aby im bolo teplo, vynášam a triedim odpad alebo pracujem okolo domu. Keď odchádzali tak sa pri mne zastavil a povedal mi: „To, čo robíte ma naozaj oslovilo. Prídem tu zas.“        

Titulný obrázok - facebook Domčeka