T. Kolakovič tak v texte z roku 1930, ako aj pri komunikácii s členmi úzkeho kruhu spolupracovníkov dával do popredia rozvoj individuality. V popredí komunikácie s inými bol osobný, individuálny kontakt. Silvester Krčméry si v roku 1945 v Prahe zapísal Kolakovičové slová, v ktorých zdôrazňoval o. i. potrebu individuálneho apoštolátu. „Dnes možno obrátiť len toho, kto sa môže osobne presvedčiť (trebárs na mne), že uskutočnenie tej pravdy je možné a že niekto (pre) tú pravdu aj žije. I najskvelejšia pravda musí byť adaptovaná psychologicky mentalite konkrétneho človeka. Musíme mať úctu k osobe každého človeka ako takého, ako ju má i Boh, k jeho dôstojnosti a slobodnej vôli.“

Očami červeného proroka

V komunistickej ríši a v boľševickej škole sa potieral individualizmu. Plány a osveta mali len „....tú „ušľachtilú“ úlohu infikovať a otráviť davy ľudí a intelektuálov „iba spásonosným“ sérom Leninovho komunizmu, aby pokorne a otrocky slúžili tyranskej diktatúre proletariátu, ktorá všetko „zakladá“, ako hovorí sám veľký červený prorok (Lenin – poznámka autra), „jedine na sile, ktorá nie je podriadená nijakému zákonu, nijakému pravidlu“. „Komunistická škola sa nesmie obmedziť iba na vyučovanie. Jej úlohou je urobiť zo všetkých detí, ktoré ju navštevujú, komunistov.“

Kolakovič v texte s názvom Bolševická škola ďalej cituje dielo Jacquesa Lyona La Russie Soviétique (Alcan, Paris), kde sa píše o stanovách a cieľoch sovietskej školy. „...sovietska škola musí byť „prameňom a semeniskom komunistických princípov. Ona má vytvoriť nadvládu proletariátu nad elementmi, ktoré sú iba polovične proletárske alebo nie sú vôbec proletárske v ideologickej, organizačnej sfére a vo vzdelaní, aby tak vychovala nové generácie, ktoré budú schopné zabezpečiť prežitie komunizmu.“

Deti patria vláde despotickej tyranie.

„Cieľom boľševickej školy teda nie je a nesmie byť objektívne informovať, obohacovať srdce a ducha; má slúžiť čisto politickým cieľom jednej strany, má byť sadom komunistických myšlienok a červenej propagandy. Politická „abeceda“ (a b c d ako napísal Bucharin) komunizmu je hlavným predmetom v sovietskej výučbe. Žiak, ktorý pozná túto abecedu a o iných predmetoch nemá ani potuchy, postupuje do vyššieho ročníka. Naopak, ak nepozná dôkladne komunistickú abecedu, musí opakovať triedu, a niekedy ho dokonca i vylúčia. Takto dosvedčuje J. Douillet, ktorý deväť rokov pozoroval sovietsku osvetu (Moscou sans voiles (Neuf ans de travail au pays des Soviets). Spes, Paris, 1929). A nikto proti tomu nemôže namietať, ani niečo meniť alebo kritizovať: ani žiaci, ani učitelia a už vôbec nie rodičia. Výchova ich vlastných detí sa ich má týkať čo najmenej, pretože podľa boľševického Desatora deti nepatria ani im – a predovšetkým ani Bohu. Nepatria ani otcovi, ani matke, ktorí im darovali fyzický život, ktorí so strachom v srdci a s ustarostenosťou v duši bdeli nad ich kolískou, strážili každý ich krok, ktorí sa o nich mozoľmi svojich strhaných rúk a hrdinským vynaložením síl svojho tela a ducha starali a živili ich. Nie. Deti, ktoré aspoň nejako postavili na nohy, im už viac nepatria. Červená morálka ich vyhlásila za vlastníctvo štátu, vlastníctvo spoločenstva, presnejšie povedané: za monopol jednej neveľkej kliky, ktorá pod zásterkou komunizmu popúšťa uzdu svojej túžby vládnuť, svojim krvilačným pudom despotickej tyranie.“

Bytosť patrí spoločnosti

„Za pravdivosť tohto tvrdenia nám dostatočne ručí tento návod z komunistickej abecedy: „Buržoázna spoločnosť považuje dieťa za vlastníctvo rodičov. Oslovenia ako ,môj synkuʻ ,moja dcérkaʻ nemajú iba nejaký familiárny význam; oni vyjadrujú právo rodičov vychovávať deti tak, ako chcú. Z komunistického hľadiska nie je toto právo opodstatnené. Ani jedna bytosť nepatrí samej sebe; patrí spoločnosti, ľudstvu. Iba spoločnosti prináleží prvotné a základné právo vychovávať deti“ (cit. Gautherot). Akoby „spoločnosť“ nevďačila za svoj vznik rodine, a akoby ona nebola prvotným a najspoľahlivejším spoločenstvom, ktoré je predovšetkým aj zo svojej prirodzenosti povolané vychovávať.“

Keď si tieto slová premietneme na realitu školského prostredie v krajinách pod kuratelou Moskvy, zistíme, že sa Kolakovič nemýlil. To čo platilo v roku 1930 v ZSSR čoskoro platilo aj u nás. Deti vyhlásila "červená morálka za vlastníctvo štátu, vlastníctvo spoločenstva". Deti v našich školách písali slohové práce s názvom "Prečo môj otec nevstúpil do družstva". Deti pod vplyvom výchovy "hľadania nepriateľov" objavovali "triednych nepriateľov". Tak tomu bolo aj v prípade mladého žiaka, ktorý udal o. i. dnes už aj blahoslaveného Janka Havlíka. Aj v jeho prípade sa prakticky "do bodky" splnili slová T. Kolakoviča o monopole "...jednej neveľkej kliky, ktorá pod zásterkou komunizmu popúšťa uzdu svojej túžby vládnuť, svojim krvilačným pudom despotickej tyranie."

(pokračovanie v ďalšom blogu)

František Neupauer

Preklad textu z chorváčtiny: Veronika Očkayová

Zdroj: POGLAJEN, Stj. T.: Boljševička škola. In: Život, 1930, Vol. 11, No. 1, s. 24 – 32.