Kolakovič vo svojom článku o bolševikej škole píše o vnímaní Ruska v roku 1930. „Sovieti Rusko uisťovali a po celom svete sa značne chvastali svojou žoldnierskou tlačou, že za pár rokov Rusko zmenia: zo starého, analfabetického cárstva vytvoria krajinu prvotriednej kultúry a vzdelanosti. Všetkými prostriedkami modernej reklamy dokazovali svetu, že oni ako prví, pokiaľ pamäť ľudstva siaha, urobia z vedy a pokroku populárny, t. j. spoločný majetok celej spoločnosti, a nie monopol buržoázie ako kapitalistická Európa.

Pozrime sa teda trošku na úspechy tohto červeného systému! Treba si však všimnúť, že existujú dve formy tohto systému: jeden pôvodný, ideálny a druhý veľmi málo reálny, pretože mu v prvých rokoch neúprosná realita pristrihla krídla utopistického rozletu.“

Utópia zostala utópiou

V hrdinských dňoch roku 1918, kým ešte vo všetkých čerstvo vrela revolučná krv októbrovej revolúcie, bola ideálom sovietskeho školstva „jednotná pracovná škola“. Samotný prominentný ideológ leninizmu Bucharin (ABC du Communisme, s. 234-6) opisuje jej účel: „každý občan komunistickej spoločnosti, musí ovládať aspoň základy všetkých odvetví… dokonca aj najgeniálnejší učenec musí byť zároveň šikovným zručným robotníkom...“ (...) Iste, okrem všestrannosti nechýbala ešte druhá podmienka pri výchove a edukácií žiakov: „Vyučovanie by malo byť na jednotnej škole bezplatné a štátne; má ho viesť školská komunita pozostávajúca z učiteľov, žiakov a pomocníkov. Funguje tu plná koedukácia[Neznámy a1] ; je dokonale laicizačná a oslobodená od každej „náboženskej príťaže“. Neexistuje v nej žiadna stará strnulá forma; výučba je priateľská, zábavná – vo forme klubov. – Čiže úplne ideálny komunizmus (Kologrivov: Ou va l´ école sovietique; článok v Dossiers de l´Action populaire (DAP) 25.1.1928, Paris, Spes.).

Ale tento naoko veľmi lákavý program nebol nikdy úplne naplnený. Realizovaná bola len prvá časť tohto plánu: vylúčili každú náboženskú náuku, zrušili rozdiely a oddeľovanie oboch pohlaví od seba. (...) Utópia zostala utópiou, ako to mohol každý bystrý duch aj bez osobitého prorockého daru predpovedať. Z tejto toľko ohlasovanej „jednotnej pracovnej školy“ zostal iba nejaký „vzor školy“, „modely jednotnej školy“: Potemkinove dediny, ktoré majú zvádzať naivných cudzincov.“

Na milosť a nemilosť sovietskej správe

Kolakovič, aj cez sovierske dobové články, poukazuje na praktickú stránku školského systému v ZSSR. Čitateľom poskytuje konkrétne čísla a počte škôl a žiakov. „Štatistika z roku 1925 hovorí: vo všetkých sovietskych republikách bolo 85 456 štvorročných škôl s počtom žiakov 6 990 602, ďalej 3 817 sedemročných škôl (prvý a druhý stupeň dokopy) s počtom žiakov 1 309 980, a iba 754 škôl tretieho typu s deviatimi ročníkmi (prvý, druhý a tretí stupeň spolu) s počtom žiakov 437 171. Takže pomerne veľmi malý počet ruskej mládeže využíva výhody sedemročnej školy, ktorá zahŕňa prvé dva stupne, a ešte menej ich navštevuje deväťročnú školu so všetkými tromi stupňami. Deje sa to z dvoch dôvodov: po prvé, pretože školy druhého a tretieho stupňa sa zveličujú; úroveň prvého stupňa je predovšetkým na dedinách veľmi nízka a znemožňuje prechod na vyšší stupeň; pretože tieto školy vôbec nie sú bezplatné, ako sa sľubovalo, no tak drahé, že bedač, ktorou sovietske cárstvo oplýva, nie je schopná poslať svoje deti na ďalšie štúdium.

Druhý, rovnako vážny dôvod je ten, že prijatie aj vylúčenie z vyšších škôl druhého a tretieho stupňa je prenechané na milosť a nemilosť sovietskej správy, ktorá je úplne v moci červenej politickej strany. Veľmi dobre pretriedila kandidátov a systematicky blokovala deťom nekomunistov a buržoázie vstup na vyššie školy. Tak sa v sovietskej republike, ktorá sľubovala svojim obyvateľom rovnaké, vysoké, všeobecné vzdelanie, mohlo v roku 1925 predrať do vyšších škôl iba 4 až 5 % detí, iba 10 % mohlo prekĺznuť do nižších profesijných škôl, a všetci ostatní sa museli uspokojiť bežnou ľudovou, základnou školou. (Porov.: Kologrivov, ib. 76-7: Gautherot, ib. 8, 9.)“

Oddeľovanie a kastovanie detí sa týkalo aj Slovenska počas komunistického režimu. Od možnosti dosiahnúť vyššie vzdelanie boli niekedy izolované celé dejiny. Ako napr. obec Lendak z jasných náboženských dôvodov ako aj z odmietnutia násilnej kolektivizácie.

Práca - abstraktnú dogmu o triednom boji

Kolakovič následne rozoberá nový školský systém. Údaje čerpá z Obežníka o metóde komplexnej výučby vydaného v Moskve v roku 1923.„Konkrétny súbor reálnych javov zoskupených okolo jednej centrálnej témy alebo myšlienky.“ Všetky ostatné predmety, ako napr. matematika, národný jazyk, dejepis, vyškrtli; už viac nie sú na oficiálnom programe. Sú len „prostriedkami hlavných komplexov“, podľa ktorých sa rozdeľuje celá štruktúra. Táto syntetická metóda s komplexmi nie je vôbec boľševická, hoci sa ňou na plné ústa chvália. Európa ju pozná, belgickí a holandskí pedagógovia majú rovnaké zatrieďovanie, a v Amerike ju predniesol Dervey. Podľa tejto metódy výučba nevychádza z jednoduchých, abstraktných prvkov, ktoré sú systematicky usporiadané do samostatných oblastí, ale z komplexnej a jednotnej reality, ktorou je dieťa obklopené.“ (Porov..: Hessen, op. cit., s. 35; Kologrivov, op. cit. 79.). A predsa táto metóda nadobudla v sovietskych školách určitú originálnosť: nakazili ju a zaplavili ako aj celé školstvo marxistickými myšlienkami. Zatiaľ čo spomínaní západní pedagógovia chápu pod pojmom „práca“ osobnú aktivitu dieťaťa, sovietski vychovávatelia sem zaraďujú abstraktnú dogmu o triednom boji. Zároveň úplne popierajú každý vedecký systém a celú vedu považujú za „buržoáznu zaujatosť a produkt buržoázneho ducha“. Veda podľa nich nie je nezávislá; nemá svoje vlastné špeciálne prejavy. Je len nejakým druhom „superštruktúry“, prostriedkom rôznych „vzťahov produkcie“, služobníčkou komunistického systému. (Gautherot, op. cit., s. 13)."

Robotnícka fakulty – „rabfak“

„Staré vysoké školy zamenila červená diktatúra za početné technické inštitúty. V prvom rade aj v týchto inštitútoch vládla čo najdokonalejšia náuka o komunizme, úplne nezávislá od „buržoáznej“ vedy. Aby bol červený element na univerzitách čo najpočetnejší, a aby sa tieto kolísky novej červenej inteligencie zbavili buržoáznej záťaže, začali Čeka a GPU spoločne so študentskými komunistickými výbormi robiť očistu: 30 000 študentov obvinených z buržoáznych tendencií, vyhodených zo školy, pozbavených všetkých práv, odsúdených na nezamestnanosť a hlad. Rusko opustilo 20 000 z nich. Z toho sa 8 500 zapísalo na vysoké školy v iných krajinách.“ (M..Fedoroff: La Russie sous le Régime Communiste, 1926, s. 158-161; Gautherot, op. cit. s. 55.)

Týchto buržoáznych vyhnancov mali nahradiť čistokrvní proletári. Aby ich naverbovali v čo najväčšom počte, založili „robotnícke fakulty“ – „rabfak“, ako ich obyčajne volajú v Rusku. Je to istý druh technických škôl, do ktorých majú prístup robotníci, ktorých odporučia orgány komunistickej strany a ktorí vedia čítať a písať. Po trojročnej príprave majú títo karieristi nastúpiť na skutočné vysoké školy. „Sovieti si mysleli, že za tri biedne roky urobia z prostých robotníkov z továrne alebo z poľa kandidátov na medicínu či inžinierstvo. Zahrávali sa. Realita im to rýchlo odplatila. Až na pár mimoriadnych výnimiek – zažili rabfaky úplné fiasko.“ Nakoniec aj samotný predstavitelia ZSSR (Lunačarskij vo svojej správe o školstve z roku 1927) priznali nedostatočnú vzdelanosť poslucháčov, ktorí prichádzali z týchto „robotníckych fakúlt“, no je zrejmé, že to totalitnému režimu vôbec neprekážalo. Väznenie, zastrašovanie, odliv mladých ľudí.. to všetko bola cesta k budovania pevnejšieho totalitného režimu.

(pokračovanie v ďalšom blogu)

František Neupauer

Preklad textu z chorváčtiny: Veronika Očkayová

Zdroj: POGLAJEN, Stj. T.: Boljševička škola. In: Život, 1930, Vol. 11, No. 1, s. 24 – 32.