obrázok: Spiaca mladá žena od Rembrandt Harmensz van Rijn

„Prečo tým deťom hovoríte, že porno je len zlé? Veď pozeranie porna má aj pozitíva, prečo ich proste deťom nepriznáte?“ vychrlila na mňa mladá učiteľka, keď som robila seminár pre pedagogických zamestnancov v mojom kraji. Túto výhradu som počula už niekoľkokrát. Od akademikov na odbornej konferencii, od rodičov, ktorí mali nápad pozrieť si porno spolu so svojimi teenagermi, od učiteľov a dokonca od nádejného lektora v našej organizácií, ktorý síce chcel robiť prevenciu so žiakmi, avšak nechcel sa vzdať jeho lepkavých večerov pri porno videách.

„Aké pozitíva máte na mysli?“ spýtala som sa mladej pani učiteľky.

„No napríklad mojim známym porno vyslovene zachránilo vzťah! Boli už na rozchode, ale keď začali spolu pozerať porno, ich vzťah sa prebral a ostali spolu.“

„Neviem sa vyjadriť k vašim známym, či to bolo takto jednoduché, ale skúste si predstaviť situáciu v triede. Žiakom poviem: ,Decká, to porno nie je zas až tak zlé, len ho, prosím vás pekne, pozerajte s mierou, dobre? Neskôr vám možno zachráni vzťah!“

Mladá pani učiteľa ostala po mojich slovách v pomykove.

„Viete si predstaviť, že by som im niečo takéto povedala? Nebol by náš prevenčný program úplne zbytočný?“

„No, mohli by ste to povedať aj inak. V každom prípade by vám deti viac verili, pretože ak budete hovoriť len to, že porno je zlé, nebudú vám veriť.“

„Môžem im tiež povedať, že pervitín nie je len zlý, veď človek ho pre niečo už len berie? Len nech si ho dávkujú opatrne? Alebo alkohol! Môžem deťom, o ktorých viem, že polovica už popíja pravidelne, začať opisovať úžasné zážitky, ktoré ich čakajú v opitosti? Počas preventívneho programu o alkoholizme?“

Rozhovor sa potom pohol iný smerom. Ja sa k nemu však po týždňoch vraciam a píšem ho neskoro večer. Von neúprosne prší, nastáva 6 mesiacov chladného „mordoru“. Bolia ma kríže a ja sa so všetkých síl snažím neprepadnúť sebaľútosti. Začalo to spomienkou na rozhovor s mladou pani učiteľkou a potom na mnoho ďalších rozhovorov s dospelými ľuďmi, ktorí nám vyčítali, že sme príliš jednostranne zaujatí, ak deťom nechcem hovoriť aj o pozitívach porna. A ak by to nestačilo, vybavujem si žiakov, ako mi hovoria, že pozerajú populárne seriály, ktoré v mojom ponímaní vykresľujú sex tak primitívne lacno, že kefa na verejnom WC má v porovnaní s týmito seriálmi zrazu taký oslepujúci lesk, že by sa dala používať namiesto príboru pri nedeľnom stolovaní. A napichané pery, natiahnuté kože, implantáty? Alebo Bonnie Blue, hviezda sveta, pretože za jediný deň mala sex s 1000 mužmi? Tá, ktorá so svojim filmovým štábom navštevuje vysokoškolské internáty a altruisticky zbavuje mladých mužov panictva? Alebo čo s primitívnymi zato populárnymi podcastmi, ktoré majú za snahu sexuálne vychovávať naše deti?

„Pomoc, má to význam?“ pýtam sa samej seba. Ľudia chcú lacný gýč za gýčom, tak prečo sa mám snažiť presviedčať deti o tom, že existuje krása, dobro, láska, cnosti, pre ktoré sa oplatí zabojovať? Prečo musím o tom presviedčať ešte aj ich rodičov a učiteľov? Nemohla som ostať pri mojej pôvodnej kariére, venovať sa grafickému dizajnu? Mohla som sa mať tak dobre! Napríklad kúpiť si ojazdené auto, na ktoré teraz nemám a nikdy mať nebudem, pretože robím prácu, za ktorú musím žobrať peniaze, na ktorú nám štát odmieta prispieť, a ktorou zrejme aj tak nič nezmením.

Ako sa dá vydržať skutočnosť, že ak chcem robiť dobro, vždy budem ťahať za kratší koniec? To je predsa neznesiteľné! Čo mi zasvieti do tejto hmly? Čo ma zohreje okrem whisky?

No ale som sa opustila, ako už dávno nie. Idem radšej spať.

Je 24 hodín neskôr, a veru veci sa majú zasa inak.

Najprv mi včas ráno prišla správa od blízkej priateľky, že jej muž mal v noci infarkt. Prežil to, ale či bude žiť aj naďalej a s akými škodami, nebolo jasné. Predstavila som si jej deti na pohrebe otca. Dokonca som začala plánovať, ako si ich budem na víkend brávať domov, pretože moja priateľka - nová vdova bude nejaký čas úplne zrútená, bezvládne ležať v posteli.

Zo sebaľútosti, ktorej som sa oddala v predchádzajúci večer som bola okamžite vyliečená. Dejú sa aj vážnejšie veci. Ľudia bojujú o život.

Potom mi okolo obeda zavolala neznáma žena.

„Môžem hovoriť s pani Líviou Halmkan?“

„Áno, to som ja“

Jej intonácia a spôsob reči mi silno pripomenul katechétku, ktorá je zvyknutá hovoriť s maličkými deťmi o ešte menšom Ježiškovi. Hovorila na mňa pomaly, infantilne, naťahovala slová... proste ma šlo hneď vyrútiť.

„Viete, akurát som dopozerala rozhovory s vami, prečítala si nejaké články ktoré ste napísala, preklikala si stránku vašej organizácie a ja som si na vás vlastne našla číslo len preto, aby som sa vám za vašu prácu vrúcne poďakovala. Je tak potrebná, nie len pred deti, ale aj pre nás rodičov. Prosím vás, pokračujte ďalej.“

Iritáciu vo mne vystriedalo dojatie. Ženská jedna, ani netuší ako dobre tento telefonát načasovala, ako mi zasvietila do tej mojej hmly!

„Ďakujem veľmi pekne, že ste si dali tú námahu povzbudiť ma.“

Pane Bože, dobre teda, idem ďalej, aj s tým kratším koncom palice. Krása, dobro, pravda si vždy nájdu cestu. Svieť mi.

_____

Autorkou blogu je Lívia Halmkan, riaditeľka organizácie Tlakový hrniec, n. o.