Spoločenské a psychologické aspekty

V pití sa môžeme ľahko dostať na tenký ľad, keď sa alkohol stáva nie niečím, čo má spríjemniť deň, ale ako úniková cesta pred problémami alebo liek na tíšenie bolesti. Niekedy ľudia s depresiami siahajú po alkohole, pretože si myslia, že toto je správna cesta. V skutočnosti sa problém iba zväčšuje.

Do pasce alkoholizmu prítomného v rodine tak postupne upadá celá rodina. Dôsledky sú často ničivé - nielen strata práce, narušené až zničené vzťahy, blízki trpia stresom, strachom, úzkosťami a neraz tieto pocity prenikajú cez celé telo a spôsobujú rôzne zdravotné ťažkosti. Deti môžu mať zníženú sebaúctu, neskôr môžu ťažko nadväzovať vzťahy alebo v nich prežívať neistotu.

Zranenia spôsobené závislým rodičom sú neraz hlboké a ovplyvňujú správanie blízkych. Často to má podobu generačnej pasce - alkoholizmus sa akoby "prenáša" napríklad z otca na syna a ďalej. Tu je dôležité pripomenúť, že nikto nie je predurčený stať sa závislým, hoci môže mať sklon k pitiu. Každý je zodpovedný sám za svoj život a za svoje skutky. Aj naša spoločnosť je poznačená "kultúrou pitia." Už od detstva sme v nejakom spojení s alkoholom.

Na krstinách, svadbách, rodinných oslavách, na návštevách - všade je prítomný alkohol. Kto odmietne ponúkaný nápoj, je považovaný za outsidera. Na toho kto nepije je vyvíjaný spoločenský tlak.

Alkoholu sa dostáva stále široký priestor v reklamách, v médiách a na sociálnych sieťach. Alkohol je bežne dostupný takmer všade - v obchodoch, v lekárňach, na pumpách. Ak v tejto klíme niekto dokáže abstinovať, tak klobúk dole.

Málokto si prizná, že je závislý a potrebuje pomoc. Vtedy je veľmi náročné, ak nemožné presvedčiť závislého, aby vyhľadal odborníka. Potrebuje komplexnú liečbu. Je však ťažké iba prestať piť, keď si mozog žiada pocity šťastia. Človek potrebuje doslova preprogramovať mozog na iné aktivity a koníčky. Abstinujúci často hovoria, že takto sa im žije oveľa lepšie, ako keď žili so závislosťou.

Duchovné aspekty

Kresťanské náboženstvo vo väčšine denominácii nezakazuje pitie, ba dokonca ani jeho predaj. (O tejto téme viac píšem tu) V každom prípade však apeluje na miernosť a zodpovednosť. Alkohol ako taký nie je démon, kľúčový je postoj človeka k nemu. Ak je a zostane iba chvíľkovým spríjemnením, prečo nie. No ak sa to s ním preháňa a stáva sa to opakovane, je na mieste zdvihnúť varovný prst.

Ako sa teda vyrovnať s bolesťou, ktorú spôsobil alebo spôsobuje blízky človek? Problematika je veľmi komplexná a presahuje možnosti jedného textu, preto podávam iba základné body.

V tejto súvislosti sa často spomína odpustenie a áno, je dôležité odpustiť. Mnohí však majú k odpusteniu až odpor. Je to najmä preto, lebo sa s ním spája viacero nepravdivých mýtov. Odpustenie však neznamená zabudnúť ani poprieť, že sa stalo zlo. Vôbec to neznamená ospravedlniť dané zlo. Odpustenie je často zdĺhavý a náročný proces, no už nastúpiť na túto cestu znamená cestu k vnútornej slobode a pokoju.

Ježiš svojich učeníkov pozýva na cestu odpustenia, pretože ak ja neodpustím, ani mne Nebeský Otec neodpustí. Nie že by Boh nechcel, ale pre môj zablokovaný postoj sa mi nedostane odpustenia. Ako by niekto pred slnečnými lúčami dobrovoľne zatiahol rolety vo svojej izbe a žil v tme. Odpustenie si nepredstavujem ako niečo, že teraz budem s daným človekom udržiavať kontakt alebo dokonca srdečný vzťah. Ale to, že prenechám spravodlivosť Bohu.

Pomôcť môže aj dobré spoločenstvo, kde človek môže bezpečne zdieľať svoju bolesť. Zdieľaný kríž sa ľahšie nosí. Pripomína to situáciu, kedy Šimon pomáhal Ježišovi niesť kríž. Každý človek by mal mať takýchto Šimonov, ktorí mu pomôžu.

Mať v rodine závislého môže byť šanca. Šanca ako sa vytrénovať v láske. Takéto situácie môžu byť rebríkom do neba. Je totiž ľahké milovať tých, ktorí sú nám príjemní a sympatickí. No mať rád toho, kto je mi nesympatický, to je výzva ako sa pripodobniť Bohu. Pretože Boh miluje každého rovnako - dobrých aj zlých.

Boh pozýva k tomu, aby sme sa modlili a žehnali aj tým, ktorí nám nie sú vždy príjemní. Aj svätý Pavol v Liste Rimanom 12,14 povzbudzuje: "Žehnajte a nepreklínajte!" Mať rád však neznamená zakrývať si oči pred pravdou alebo obhajovať neresť. Láska s pravdou ide ruka v ruke. (Niekedy je riešením doslova zbaliť kufre a utiecť preč!)

Kresťan by nemal zámerne vyhľadávať bolesť. Boh totiž nechce zlo, no dopúšťa ho, aby vychovával a viedol človeka do plnej blaženosti. Ježiš neprišiel odstrániť kríž, ale dať mu zmysel. Bolesť má v živote človeka veľký zmysel - robí ho citlivým na bolesť iných. Ten, kto prežíva akúkoľvek bolesť, môže byť vnímavý na bolesť toho druhého.

Nemali by sme automaticky čakať, že Boh uzdraví všetci naše zranenia. Aj Ježiš po zmŕtvychvstaní mal na sebe rany, ktoré sa stali prameňom spásy pre celý svet. Naše rany sa môžu stať svetlom a povzbudením pre druhých, ak tieto zranenia spojíme s Kristovým utrpením.

V článku sa zámerne snažím vyhnúť slovu "alkoholik," pretože podľa mňa má negatívny podtón. Nechcem nikoho odsudzovať, pretože súdiť má právo iba Boh. Chápem však, že niekto môže pociťovať voči danému človeku hnev, odpor až nenávisť. No aj človek so závislosťou má neodňateľnú dôstojnosť, ktorú do každého z nás vložil Boh.

Cirkev jasne rozlišuje medzi človekom a jeho konaním. Odsudzuje hriech, nie hriešnika. Boh pripomína, že nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. (porov. Ez 33,11)

V konečnom dôsledku aj závislý človek v alkohole len zapĺňa existenciálnu prázdnotu. Tú prázdnotu, o ktorej hovoril kedysi svätý Augustín: "Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe." Ak sa človek snaží naplniť túto prázdnotu niečím iným, metaforicky to pripomína vykopať si "popraskané cisterny, ktoré vody nemôžu udržať." (porov. Jer 2,17)

Titulný obrázok - sunlife.com