Islam verzus kresťanstvo v čoraz viac islamizovanej Afrike

Obe náboženstvá rastú najrýchlejšie práve na čiernom kontinente. Islamizmus, ktorý chápe kresťanstvo ako subverzívnu hrozbu, sa rovnako ako v iných končinách sveta aj v Afrike usiluje o väčší vplyv a teritoriálnu expanziu. Po tom ako sa udomácnil v arabskej časti Afriky, prenikol do Nigérie, Čadu, Mauretánie a Sudánu, útočí na ďalšie krajiny s pôvodným africkým obyvateľstvom. Táto misia terorizmu má už dlhšie v hľadáčiku geografickú oblasť Afriky známu ako Sahel[1]. Živnú pôdu na angažovanie sa islamského extrémizmu tu poskytujú aj politické turbulencie a časté revolty, ktoré sú s tým spojené. Prvou krajinou Sahelu, kde si tento model destabilizácie islamisti okrem vyššie menovaných vyskúšali vo veľkom, bola Stredoafrická republika.

V roku 2012 sem vtrhlo asi 4 000 ozbrojencov hlavne zo Sudánu, a hoci v krajine sa k islamu hlási len niečo viac ako 10 % obyvateľov, teror rozpútaný islamistickou soldateskou ochromuje Stredoafrickú republiku dodnes. Obavy z podobného scenára v Burkine Faso vyslovil počas marcovej návštevy v Nemecku kardinál Philippe Ouedaogo, arcibiskup z Ouagadougou. Kresťania tu síce tvoria menšinu (23,2 %) v porovnaní s moslimami (60,5 %), ale až donedávna sa krajine prejavy extrémizmu vyhýbali. Destabilizačným prvkom sa tu stávajú islamisti zo susedného Mali a príslušníci Boko Haram z Nigérie, ktorí sem prichádzajú regrutovať nových bojovníkov.

Pozorovatelia upozorňujú sa skutočnosť, že ak sa islamistom podarí dlhodobo paralyzovať krajiny Sahelu, rozšíri sa ich teror aj do tradične kresťanských regiónov Afriky (Konžská demokratická republika, Burundi, Rwanda), kde už boli zaznamenané aktivity ozbrojených islamských radikálov. Napríklad v meste Beni, v provincii Severné Kivu na východe Konžskej demokratickej republiky len pred niekoľkými mesiacmi tvrdo udreli islamské teroristické milície ADF (Allied Democratic Forces) a zanechali po sebe stovky mŕtvych. Pritom ide o krajinu, kde kresťania tvoria 70 % obyvateľstva a moslimovia len 10 %.

Okrem ADF operujú v regióne ďalšie ozbrojené tlupy islamistov, ako napríklad Uganda Muslim Liberation Army. Aj v Ugande, kde moslimovia tvoria len 13 % obyvateľstva (kresťania 72 %), panujú obavy z čoraz väčších vzájomných kontaktov rôznych džihádistických skupín. Ich taktika spálenej zeme a paralýzy strachom opretá o vraždenie, únosy, násilnú islamizáciu a ničenie úrody dokáže priviesť ekonomicky a politicky krehké krajiny na pokraj kolapsu. Os islamizmu, ktorá siaha od východného až po západné pobrežie kontinentu, doplnená arabskými džihádistami zo severu, tvorí nebezpečnú slučku, ktorá môže každú chvíľu štáty na juh od Sahelu uzavrieť do smrteľnej pasce islamizmu a posunúť mapu islamského teroru smerom na juh do subsaharskej Afriky.  

Africké armády nie sú schopné účinne likvidovať ohniská terorizmu. Dokonca ani Nigéria, ktorá disponuje jednou z najlepšie vyzbrojených armád Afriky, nedokáže takmer dve dekády skrotiť besnenie Boko Haram. A to ešte tunajšie ozbrojené sily nie sú až tak infiltrované islamistami, ako je to v arabských krajinách. Svetlú výnimku tvorí koalícia armád Čadu, Kamerunu a Nigeru, ktorá dočasne zabránila rozšíreniu Boko Haram na ich územiach. Veľké úspechy nedosiahli ani misie pod hlavičkou OSN (napríklad v Kongu), ktoré stoja rádovo miliardy dolárov. O niečo lepšie skončil spoločný projekt Africkej únie pre Somálsko, na ktorom sa podieľali Etiópia, Keňa a Uganda (tzv. AMISION) za výraznej finančnej podpory EÚ (500 miliónov EUR).

Netreba zdôrazňovať, že dôsledkom týchto javov býva humanitárna katastrofa sprevádzaná epidémiami a hladomorom. Podľa Nemeckého Červeného kríža je v týchto regiónoch už teraz postihnutých akútnym nedostatkom potravín 2,9 milióna ľudí, z toho 363 000 detí. Násilie všetkého druhu, obchod s drogami a pašeráctvo, z ktorého islamisti financujú svoje vyčíňanie, má ďalekosiahle následky predovšetkým na mladú generáciu. UNICEF odhaduje, že vo svete je asi 250 000 detských vojakov, z toho prevažná väčšine práve v Afrike a zvyšok v Sýrii. V rokoch 2010 až 2015 sa v dôsledku vojenských konfliktov zvýšil o 75 % počet detských utečencov (na asi 28 miliónov), opäť so štatistickou dominanciou Afriky.

Historicky prenikal islam do oblastí východoafrického pobrežia prostredníctvom arabských a perzských obchodníkov už od 7. storočia. Mestá ako Lamu, Kilwa, Mombasa a Zanzibar boli po celé stáročia príkladmi pomerne kultivovaného vzájomného spolužitia rozmanitých kultúr a náboženstiev až do momentu, keď do Kene a Tanzánie začali prenikať radikálni kazatelia z arabských krajín napojení najskôr na Al-Káidu, neskôr aj na ISIS a al-Shabab. Dnes je kenský prístav Mombasa baštou a východiskovým bodom džihádistov pre túto časť Afriky.

Mario Giro, bývalý sekretár talianskeho ministerstva zahraničných vecí v kabinete Enrica Letta a neskôr aj Mattea Renziho, ktorý sa ako medzinárodný sprostredkovateľ podieľal na mierových misiách v Mozambiku, Burundi, Nigere, Togu a Pobreží Slonoviny, hovorí v tejto súvislosti o prerode tolerantného tzv. čierneho islamu a nazýva ho neoislam. Medzi jeho charakteristiky patrí nenávisť voči kresťanom, agresivita, militantný totalitarizmus a napojenie na medzinárodnú sieť džihádistických skupín. Podľa Angela Romana (profesor moderných dejín na Pontifica Università Urbaniana v Ríme) sú neomoslimovia prevažne vyznávači wahhábizmu a saláfizmu, politicky a ekonomicky podporovaní zo Saudskej Arábie a Kataru.

Nie je bez zaujímavosti, že akcelerácia islamizmu prichádza práve v období, keď počet kresťanov v Afrike (aj napriek násilnej islamizácii) rastie najrýchlejšie v jej moderných dejinách, čo je spôsobené aj konverziami z islamu. Ešte okolo roku 1900 bolo v Afrike len asi 10 miliónov kresťanov, a to najmä v Etiópii a Egypte. Predstavovali 9 % africkej populácie oproti 14 % moslimov. V súčasnosti žije na čiernom kontinente asi toľko obyvateľov ako v Číne s tým, že približne 530 miliónov je kresťanov. Percentuálne sa ku kresťanstvu hlási 46,53 % miestnych, 11,8 % tvoria príslušníci pôvodných afrických náboženstiev a 40,46 % sú moslimovia. V subsaharskej Afrike sú čísla pre kresťanov ešte priaznivejšie (63 % kresťanov a 31 % moslimov).

Z boomu afrického kresťanstva by pritom mohla ťažiť aj Európa a Blízky východ, kde sa donedávna dominantné arabské kresťanstvo vďaka migrácii postupne transformuje na africko-ázijské. Pápež Pavol VI. už v roku 1969 počas návštevy Ugandy pri svätorečení 22 tamojších martýrov prorocky povedal, že „Cirkev prvého tisícročia sa zrodila z krvi mučeníkov a na konci druhého tisícročia sa opäť stala Cirkvou mučeníkov“, čo o afrických kresťanoch platí dvojnásobne. Politika estamblišmentov vyspelých krajín je zatiaľ k islamizmu v Afrike značne rozpačitá a nevšímavá. Ak sa tu pre jeho elimináciu čo najskôr nespraví viac ako doteraz, hrozí časti čierneho kontinentu podobný scenár, akého sme svedkami v Líbyi, Sýrii a Iraku.