Stále je mnoho pozitívnych emócií, ale žiaľ, aj veľa nenávisti medzi tými, ktorí sa snažia z viery urobiť nástroj na presadzovanie svojich politických cieľov a osoba súčasného pápeža a ďalší cirkevní hierarchovia im v tom akosi prekážajú.

Chcel by som sa dotknúť jedného aspektu pápežovej cesty, alebo ako sám povedal, púte na Slovensko. Ten ostal menej povšimnutý, ale pre Slovensko je veľmi významný a možno obohatí aj samotného Svätého Otca. Na našom malom území mal možnosť opäť prežiť takmer celé dejiny kresťanstva, so všetkými víťazstvami aj tragickými momentami. Symbolicky sme tak opäť ukázali, že sme skutočne centrom Európy a krajinou, ktorú formovali rôzne kultúry a vierovyznania a kde došlo po stáročiach sporov k skutočnému zmiereniu a odpusteniu.

Hneď v prvý deň návštevy sa stretol s predstaviteľmi rôznych kresťanských denominácií, vrátane Generálneho biskupa ECAV a pravoslávneho metropolitu Rastislava. Toto stretnutie pripomenulo dva najvýznamnejśie a najbolestivejšie rozkoly v Cirkvi. Veľkú schizmu a Reformáciu. Prejav Generálneho biskupa aj príhovor Svätého Otca ukázali, že tu už niet miesta pre nevraživosť a spory, ale ekuména skutočne funguje a všetky vierovyznania sa môžu vzájomne obohacovať a dopĺňať.

Na druhý deň smerovali jeho kroky za židovskou náboźenskou obcou, ktorá stála pri zrode kresťanstva a bez ktorej pôvodného učenia by sme si našu vieru nevedeli predstaviť. Tu si tieź mohol nielen vypočuť, ale aj na vlastné oči vidieť, aký obrovský prínos malo židovstvo pre slovenskú kultúru a že tragédie minulosti síce nie sú zabudnuté, ale sú prekonané.

Účasť na Liturgii sv. Jána Zlatoústeho v Prešove pripomenula, že byzantská a západná tradícia nie sú v rozpore, ale môžu existovať aj v plnej jednote a navzájom si odovzdávať svoje poklady. Osud Gréckokatolíckej cirkvi v období komunizmu a jej množstvo mučeníkov je mementom, že za vieru ľudia trpeli a bojovali aj v pomerne nedávnej dobe a v rôznych častiach sveta je tomu tak aj dnes.

Vyvrcholením pápežovej púte na Slovensko bola jeho účasť na tradičnej Národnej púti k Sedembolestnej Panne Márii v Šaštíne. Účasť a atmosféra tejto slávnosti bola pre nás všetkých neopakovateľná a nezabudnuteľná. Rovnako aj akt úcty Svätého otca a jeho venovanie zlatej ruže patrónke Slovenska. Vzácnosť tohto aktu zvýrazňuje aj skutočnosť, že to bola len štvrtá takto darovaná ruža za 8 rokov jeho pontifikátu.

Symbolika zastávok na slovenskej púti vyplynula aj z prirodzenosti našej krajiny, no pre nás všetkých by mohla byť aj peknou príležitosťou pre zamyslenie sa nad dejinami Slovenska a celej Cirkvi.

Po krátkom čase po slovenskej púti som sa mal možnosť v Ríme rozprávať s viacerými kardinálmi a veľmi ma potešilo, že všetky rozhovory začínali a končili ich silnými dojmami zo Slovenska. Slovenská návšteva Svätého Otca mala nepochybne význam, ďaleko prekračujúci rámec našej vlasti a jeho silné posolstvo, aby sme sa navzájom počúvali, bude osožné pre celú Európu i svet.